1 Úvod
V podmienkach Slovenska bola miestna samospráva znovu zavedená v roku 1990 prijatím zákona SNR č. 3699/1990 Zb. o obecnom zriadení v z. n. p. (´dalej len „zákon o obecnom zriadení“), ktorý spoločne so zákonom č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov predstavoval fundamentálnu legislatívnu bázu novej sústavy miestnej samosprávy a miestnej štátnej správy. Zákon o obecnom zriadení položil základy slovenskej územnej samosprávy, a to samosprávy na úrovni obcí. Druhá rovina územnej samosprávy, a to na úrovni vyšších územných celkov, bola do slovenského právneho poriadku zavedená v roku 2001 zákonom č. 302/2001 Z. z. o samospráve vyšších územných celkov (zákon o samosprávnych krajoch) v znení neskorších predpisov, ktorý nadviazal na dosiaľ najobsiahlejšiu novelu Ústavy SR vykonanú ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.
Podľa čl. 65 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. sú obec a vyšší územný celok právnické osoby, ktoré za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodária s vlastným majetkom a so svojimi finančnými prostriedkami. Podľa § 1 ods. 1 alinea druhá ZoOZ je obec právnickou osobou, ktorá za podmienok ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami.
V súvislosti s revitalizáciou obecnej samosprávy po roku 1989 štát celkom logicky na obce a mestá preniesol časť majetku, ktorý dovtedy vlastnil, spravoval alebo ktorý bol v správe štátnych organizácií. Takto prešla na obce podstatná časť majetku vo vlastníctve štátu nachádzajúceho sa v obci. Táto zmena súvisela aj s reštituovaním historického majetku obcí. Značná časť tohto majetku totiž pôvodne obciam patrila (napr. obecné lesy, pasienky a orná pôda), resp. bola vybudovaná obyvateľmi obce svojpomocne (tzv. akcie „Z“ – napr. kultúrne domy, materské škôlky, nákupné strediská).
Federálne zhromaždenie Československej federatívnej republiky schválilo dňa 18. apríla 1990 ústavný zákon č. 100/1990 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa ústavný zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Česko-slovenskej federatívnej republiky a ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii. Touto zmenou bol vytvorený ústavný rámec na postupný prechod štátneho majetku do vlastníctva iných právnických osôb.
Ešte pred prechodom majetku štátu na obce štát preniesol na obce riadiace práva k niektorým typom štátnych organizácií. K tomuto došlo zákonom č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obce, ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy s účinnosťou od 19. decembra 1990. Tento zákon bol prijatý Slovenskou národnou radou dňa 22. novembra 1990.
K samotnému prechodu majetku na obce došlo zákonom SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v z. n. p. (ďalej len „zákon o majetku obcí“) s účinnosťou od 1. mája 1991. Na základe § 2 ods. 1. tohto zákona do vlastníctva obcí prešli z majetku SR veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákona o obecnom zriadení) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Podľa § 2 ods. 2 tohto zákona veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, rozpočtovým, príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkarňam národných výborov, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu, prešli z majetku SR do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú.
Podľa § 2 ods. 4 zákona o majetku obcí do vlastníctva obcí prešli aj historické radnice, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona boli v majetku SR. Podľa § 2 ods. 5 citovaného zákona, nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia Stavoinveste a bývalým okresným národným výborom s cieľom zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej bytovej výstavby, prešli do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem časti majetku, ktorý sa podľa § 3 písm. e) a f) tohto zákona nestáva majetkom obce.
Ďalšími ustanoveniami zákona o majetku obcí, ako aj jeho čiastkovými novelami, postupne prechádzal na obce aj ďalší štátny majetok a majetok v správe štátnych organizácií. Išlo napríklad o školské a zdravotnícke objekty, pozemky vo vojenských obvodoch. V § 3 uvedeného zákona je taxatívne vymedzený majetok štátu, ktorý do vlastníctva obcí neprešiel. Podľa § 4 uvedeného zákona na obce prešli okrem vlastníckeho práva aj ďalšie súvisiace majetkové práva. Okrem práv prešli na obce podľa § 4 ods. 2 uvedeného zákona do výšky nadobúdaného majetku aj súvisiace záväzky.
Zákonom o majetku obcí došlo k prechodu majetku na obce zo zákona (ex lege). Nešlo o zmluvný prevod majetku. V tomto prípade išlo o originárny, nie derivatívny, spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Tzv. delimitačné protokoly, ktoré sa pri prechode majetku spisovali, neboli zmluvnými dokumentmi, ktorými by prešlo na obce vlastnícke právo. Delimitačné protokoly len osvedčovali faktický stav a rozsah majetku, ktorý na obec prešiel.
Avšak ani po vyše tridsiatich rokoch od nahradenia sústavy miestnych národných výborov obcami sa obce nedokázali dôsledne vyrovnať s majetkovoprávnym vysporiadaním vlastníctva, ktorý na nich mal prejsť zo štátu. O odovzdávanom majetku sa spisovali delimitačné protokoly spravidla vydávané okresnými národnými výbormi v likvidácii. Obsahom delimitačných protokolov bol nehnuteľný majetok, konkrétne parcely a stavby v katastrálnom území tej-ktorej obce, najčastejšie parcely registra „E“, ale aj registra „C“. Zďaleka však nie všetok majetok spísaný v delimitačných protokoloch bol štátom riadne vysporiadaný. Podľa súčasných údajov z katastrálneho portálu, mnohé parcely obsiahnuté v delimitačných protokoloch majú známych vlastníkov, zväčša sa jedná o fyzické osoby, pri niektorých parcelách vlastník nie je známy a niektoré (jedná sa o niektoré parcely registra „C“) nemajú založený list vlastníctva.
2 Prechod majetku štátu na obce
Podľa § 1 ods. 2 zákona o majetku obcí: „Majetok obce tvoria nehnuteľné veci a hnuteľné veci vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva, ktoré sú vo vlastníctve obce podľa tohto zákona alebo ktoré nadobudne obec do vlastníctva prechodom z majetku Slovenskej republiky na základe tohto zákona alebo osobitného predpisu, alebo vlastnou činnosťou.“
Účelom prijatia zákona o majetku obcí bolo predovšetkým ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, ale tiež upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí. Podľa § 2 ods. 1 zákona o majetku obcí: „Do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.“
Podľa § 2d zákona o majetku obcí: „Do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky pozemky pod stavbami vo vlastníctve obce, ktoré prešli do vlastníctva obce podľa § 2 až 2c, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou.“
Východiskom pri prechode majetku na obec boli tieto skutočnosti:
- a) existencia práva hospodárenia národného výboru ktoréhokoľvek stupňa k veci, prípadne spätosť pozemku s majetkom, ku ktorému mal národný výbor právo hospodárenia,
- b) územie obce, v ktorej sa vec nachádzala,
- c) skutočnosť, že vec patrila do majetku štátu.
Pokiaľ ide o „právo hospodárenia“, toto právo predstavovalo osobitný právny inštitút, ktorý v sebe zahŕňal súhrn práv a povinností pri nakladaní s určitým druhom majetku – v tomto prípade s majetkom štátu.
„Právo hospodárenia“ je pojem, ktorý sa vyskytoval predovšetkým v zákone č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník (ďalej ako „Hospodársky zákonník“) a tiež vo vyhláške č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom (ďalej ako „vyhláška“).
Ako vyplýva z § 9a Hospodárskeho zákonníka tzv. „právo hospodárenia“ nemožno stotožňovať s vlastníckym právom, resp. Hospodársky zákonník vyslovene rozlišuje tieto typy práva a tzv. „právo hospodárenia“ ani neodvodzuje od vlastníckeho práva.
Podľa § 4 ods. 1 prvej vety vyhlášky: „Právo hospodárenia s vecami, ktoré sú súčasťou národného majetku (ďalej len „národný majetok“), patrí tej organizácii, ktorá je poverená úlohami, na plnenie ktorých národný majetok slúži, pokiaľ nie je touto vyhláškou alebo osobitným predpisom ustanovené inak.“ Vyhláška odkazuje na niekoľko osobitných predpisov, okrem iného aj na zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v úplnom znení vyhlásenom pod č. 55/1984 Zb. Tento zákon s účinnosťou v čase účinnosti vyhlášky sa však nijakým spôsobom nedotýka tzv. „hospodárenia s vecami“. Upravuje predovšetkým štátnu správu vo veciach pozemných komunikácií, ktorú vykonávajú cestné správne orgány, ktorými sú v zmysle vtedy účinného zákona Federálne ministerstvo dopravy, ústredné orgány štátnej správy vo veciach dopravy republík a opäť len už vyššie spomínané národné výbory všetkých stupňov.
Podľa § 4 ods. 2 druhá veta vyhlášky: „Národné výbory, prípadne organizácie nimi riadené alebo spravované, majú právo hospodárenia s nehnuteľným národným majetkom, ktorý neslúži na plnenie ich úloh, pri ktorom však spoločenský záujem vyžaduje, aby zostal v celospoločenskom vlastníctve pre budúce úlohy.“
Z delimitačného protokolu vyplynulo, že parcely, ktoré sa týmto delimitačným protokolom odovzdávali sú nehnuteľnosti rôzneho charakteru, avšak zväčša sa jedná o pozemky pod miestnymi komunikáciami, verejnými budovami, prípadne lúky, orné pôdy, pozemok pod cintorínom, materskou školou a pod. Jedná sa o parcely, ktoré podľa všetkého slúžili na verejné účely, resp. ktoré sa nachádzali pod budovami a zariadeniami slúžiacimi na plnenie úloh štátnych orgánov (cintorín, materská škola, miestne komunikácie, atď.).
Podľa § 19 zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch v znení účinnom do 23.11.1990 (ďalej ako „zákon o národných výboroch“): „Národné výbory podľa osobitných predpisov vykonávajú štátnu správu najmä na úseku utvárania a ochrany podmienok zdravého spôsobu života a práce, oblastného plánovania, územného plánovania a stavebného poriadku, pracovných síl, ochrany prírody a kultúrnych pamiatok, ochrany a využívania nerastného bohatstva, poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva, energetiky, hospodárenia s bytmi a s nebytovými priestormi, financií a správy a ochrany národného majetku, zásobovania, obchodu, verejného a závodného stravovania a cestovného ruchu, služieb, dopravy a cestného hospodárstva, školstva, kultúry a informácií, zdravotníctva, sociálneho zabezpečenia, obrany štátu, ochrany verejného poriadku, požiarnej ochrany, všeobecnej vnútornej správy.“
V zmysle vyššie citovaných ustanovení sa preto javí ako nepochybné, že v prípade, že vlastníkom týchto pozemkov a budov bol štát, miestne príslušný národný výbor mal k predmetným pozemkom a budovám – parcele právo hospodárenia.
3 Delimitácia
Podľa § 6 písm. a) vyhlášky medzi základné povinnosti organizácií pri hospodárení s národným majetkom patrilo okrem iného aj národný majetok zistiť, spísať, oceniť, pokiaľ nie je ustanovené inak a viesť v predpísanej evidencii podľa osobitných predpisov.
Je možné predpokladať, že zoznam majetku uvedený v delimitačnom protokole vychádzal práve zo spomínanej evidencie vedenej národným výborom. Nemožno sa však na túto skutočnosť jednoznačne spoliehať, nakoľko zákon o majetku obcí neprikazoval vyhotoviteľom protokolov vychádzať výlučne z „osobitných evidencií národných výborov“ (zákon o majetku obcí spomína iba účtovnú evidenciu).
S pojmom delimitačný protokol, resp. delimitácia, narábajú mnohé štátne orgány v rámci plnení svojich kompetencií, a to aj napriek skutočnosti, že žiaden v súčasnosti účinný právny predpis tento pojem legálne nedefinuje.
V súčasnej dobe sa pojem „delimitácia“ používa najčastejšie v súvislosti s delimitáciou správy ako prevod správy k pozemkom vo vlastníctve štátu, prípadne postup, ktorým sa zosúlaďuje evidencia správy pozemkov – správcov pozemkov, vyplývajúca z právnych predpisov a druhov pozemkov. Delimitačnými protokolmi rieši napríklad Slovenský pozemkový fond zmenu správy k pozemkom – nehnuteľnostiam vo vlastníctve štátu podľa druhov pozemkov a platných právnych predpisov. Delimitačnými protokolmi je riešený aj prevod správy k pozemkom medzi Ministerstvom hospodárstva SR a Slovenským pozemkovým fondom podľa ustanovení § 34a zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a v súlade s ustanovením § 47c zákona č. 92/1991 Zb. o štátnom podniku v prípade, ak sú poľnohospodárske pozemky vo vlastníctve SR po zrušenom štátnom podniku evidované v KN na liste vlastníctva neexistujúceho subjektu.
V súvislosti s delimitačnými protokolmi, ktoré vznikali pri prevode majetku štátu na obce treba zdôrazniť, že zákon o majetku obcí vyslovene hovorí o zostavení „protokolu“, nie „delimitačného protokolu“.
Podľa § 14 ods. 1 prvá veta zákona o majetku obcí: „O prechode vlastníctva vecí, postúpení majetkových práv a záväzkov sú povinné spísať odovzdávajúce a nadobúdajúce právnické osoby písomné protokoly.“ Podľa § 14 ods. 2 tohto zákona: „Zápis prechodu vlastníckeho práva štátu na obec vykonajú príslušné strediská geodézie na základe zoznamov potvrdených orgánom miestnej štátnej správy a obecným zastupiteľstvom.“
Javí sa, že pojem „delimitačný protokol“ bol zavedený len v dôsledku akéhosi zvyku bežného zaužívania pojmu delimitácia, obsah ktorého sa rokmi a predovšetkým zmenou spoločenských režimov a zmenou právnej úpravy značne menil a vyvíjal, nakoľko prísne dodržiavajúc dikciu zákona by tieto dokumenty mali mať označenie iba „protokol“.
Podľa § 14d ods. 1 zákona o majetku obcí: „Správca majetku Slovenskej republiky, ktorý mal do dňa prechodu majetku podľa § 2d ods. 1 a 2 tento majetok v správe, spíše písomný protokol s príslušnou obcou o odovzdaní tohto majetku najneskôr do dvoch mesiacov odo dňa prechodu majetku Slovenskej republiky podľa tohto zákona. Protokol obsahuje presné vymedzenie a hodnotu odovzdávaného majetku vedenú v účtovníctve podľa osobitného zákona, súvisiace majetkové práva a záväzky ku dňu prechodu majetku Slovenskej republiky na obec a údaje katastra nehnuteľností podľa osobitného predpisu. Protokol podpisuje štatutárny orgán obce a štatutárny orgán správcu majetku Slovenskej republiky, ktorý mal v správe majetok Slovenskej republiky, ktorého vlastníctvo prechádza podľa tohto zákona na obec.“
Podľa § 14d ods. 3 tohto zákona: „Obce sú povinné do šiestich mesiacov odo dňa nadobudnutia majetku Slovenskej republiky podľa § 2d podať na príslušnom katastri nehnuteľností návrh na zápis vlastníckeho práva k tomuto majetku podľa osobitného predpisu.“
Podľa § 14d ods. 4 tohto zákona: „Majetok Slovenskej republiky uvedený v § 2d ods. 1 a 2 prechádza do vlastníctva obcí 1. júla 2009.“
Podľa Uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/377/2005 „Veci a majetkové práva nadobúda obec dňom účinnosti tohto zákona (§2 ods. 7), a to dňom 1.5.1991.“
Na základe vyššie citovaných ustanovení zákona o majetku obcí je zrejmé, že majetok štátu prešiel na obce priamo na základe zákona (dňom účinnosti zákona/ dňom účinnosti konkrétneho ustanovenia). Delimitačný protokol, či protokol nezakladá prevod, či prechod vlastníckeho práva na obce. Delimitačný protokol len sumarizuje objem vecí, ktoré patrili do súpisu majetku štátu, a ktorých vlastníkom sa už obec stala priamo účinnosťou zákona.
Delimitácia v kontexte prevodu vlastníctva majetku štátu na obce nie je samostatnou skutočnosťou, resp. konaním orgánu verejnej moci s konštitutívnymi účinkami. Zostáva tiež otázne, či je vôbec možné v súvislosti s prechodom vlastníctva majetku štátu na obec možno hovoriť o tzv. „delimitácii“, ktorá s ohľadom na iné právne predpisy nadobúda úplne iný význam vzťahujúci sa skôr na správu majetku štátu, resp. prevod takejto správy.
Delimitačný protokol, resp. správne protokol mal v prípade prechodu majetku do vlastníctva obcí len zjednodušiť zápis vlastníckych práv do katastra nehnuteľností.
4 Záznam v katastri
Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 162/1995 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej ako „katastrálny zákon“): „Práva k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona, rozhodnutím štátneho orgánu, príklopom licitátora na verejnej dražbe, vydržaním, prírastkom a spracovaním, práva k nehnuteľnostiam osvedčené notárom, ako aj práva k nehnuteľnostiam vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu alebo z iných skutočností svedčiacich o zverení správy majetku obce alebo správy majetku vyššieho územného celku sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín a iných listín. Záznamom sa zapisuje i zmena poradia záložných práv z dohody záložných veriteľov o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie.“
Podľa § 35 ods. 2 a) a b): „Prílohou návrhu na vykonanie záznamu je a) verejná listina alebo iná listina, ktorá potvrdzuje právo k nehnuteľnosti; ak ide o zápis záložného práva, ktoré vzniká zo zákona, listinu preukazujúcu existenciu pohľadávky nie je potrebné prikladať, b) identifikácia parciel, ak vlastnícke právo k nehnuteľnosti nie je zapísané v liste vlastníctva,…“
Verejná listina je listina, na ktorej je odtlačok pečiatky slovenského orgánu /úradu alebo úradnej osoby a podpis úradnej osoby. Verejnou listinou je nie len listina, ktorú vyhotovil slovenský orgán, ale aj listina, ktorú takýto orgán len potvrdil.
Podľa § 36 a) katastrálneho zákona: „Ak je vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva a na vykonanie záznamu je predložená ďalšia verejná listina alebo iná listina, ktorá nevychádza z údajov katastra, okresný úrad nevykoná záznam a túto skutočnosť oznámi tomu, kto ju predložil, a tomu, v koho prospech právo k nehnuteľnosti svedčí podľa listiny.“
„Ak listina predložená na vykonanie záznamu nevychádza z údajov katastra, nemožno ju v záujme zachovania materiálnej publicity katastra a ochrany zapísaného vlastníka do katastra zapísať.“(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžr/35/2016).
V prípade parciel či už registra „C“ alebo registra „E“, ku ktorým je evidované vlastnícke právo fyzických osôb alebo iných právnických osôb, kataster nemôže na základe predloženého delimitačného protokolu ako verejnej listiny zapísať vlastnícke právo obce k týmto parcelám, nakoľko údaje delimitačného protokolu nevychádzajú z údajov vedených katastrom.
V prípade zápisu vlastníckeho práva parciel, ku ktorým nie je založený list vlastníctva, sa vyžaduje v zmysle § 35 katastrálneho zákona tzv. „identifikácia parciel“. Identifikáciou parciel sa v podstate prekryje katastrálna mapa, ktorá zobrazuje parcely registra „C“ s mapou určeného operátu, v ktorej sú zobrazené tzv. pôvodné pozemky registra „E“. Týmto postupom sa zisťuje právny stav a teda, geodet ním určí vlastníkov podľa aktuálneho stavu registra „E“. Ak by identifikáciou bolo zistené, že parcely bez založeného listu vlastníctva sú vo vlastníctve iných, či už fyzických alebo právnických osôb, okresný úrad vlastnícke právo obce k týmto parcelám zapísať záznamom nemôže.
Predložením samotného delimitačného protokolu príslušný okresný úrad nemôže vykonať záznam do katastra nehnuteľností (nie v časti, ktorá je nesúladná s údajmi v katastri).
Zápis vlastníckeho práva
Podľa § 70 ods. 1 katastrálneho zákona: „Údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.“ Na základe tohto ustanovenia sa uplatňuje zásada, že kedykoľvek môže dôjsť aj k zmene zapísaných údajov, pokiaľ je osoba schopná preukázať nadobudnutie vlastníctva relevantnými listinami.
V každom individuálnom prípade vyvstáva potenciálna otázka, či parcely, ktoré sa nachádzajú v zozname delimitačného protokolu nemohli predsa len patriť do majetku štátu (najčastejšie z dôvodu, že na mnohých parcelách zo zoznamu sa nachádzajú miestne komunikácie alebo iné verejnoprospešné stavby).
Od roku 1948 sa pri realizácii ciest vzhľadom na vtedajší politický režim a filozofiu súvisiacu s osobným vlastníctvom častokrát nedbalo na vyriešenie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod cestami. Cesty sa častokrát stavali bez potreby dohody s vlastníkmi, bez odkúpenia pozemkov, či vyvlastnenia. Dokonca aj v prípadoch, kedy dochádzalo k vyvlastneniu, tieto právne úkony boli veľmi nedokonalé a výsledkom boli jednoduché dohody s vtedajšími vlastníkmi bez toho, aby sa na parcely pod cestami zakladali listy vlastníctva.
Preto nie je vylúčené, že vlastnícke práva k pozemkom pod miestnymi komunikáciami boli niekedy v minulosti predmetom vysporiadania medzi vlastníkom/vlastníkmi a štátom, resp. že tieto parcely boli predmetom vyvlastnenia, čo by vysvetľovalo, prečo sa parcely ocitli na delimitačnom protokole, prostredníctvom ktorého malo dôjsť k zápisu vlastníckeho práva obce do katastra nehnuteľností.
V prípade existencie dokladu preukazujúceho takúto skutočnosť, by ale vznikol spor o vlastnícke právo k nehnuteľnosti (nakoľko údaje zapísané v katastri nehnuteľností by odporovali takejto listine), ktorý nie je spôsobilý vyriešiť príslušný okresný úrad. Takýto spor je oprávnený riešiť iba súd v civilnom sporovom konaní (napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Sžr/35/2016).
V opačnom prípade je treba vychádzať z predpokladu, že parcely, na ktorých sa nachádzajú napríklad miestne komunikácie nikdy neboli vo vlastníctve štátu, a preto neprešlo vlastníctvo k nim na obec tak, ako to predpokladal zákon o majetku obcí. Ani skutočnosť, že sa parcely ocitli na zozname majetku v delimitačnom protokole nemení nič na tejto skutočnosti. Takéto parcely nemali byť zahrnuté do zoznamu, resp. boli zahrnuté do zoznamu na základe chyby spočívajúcej v nesprávnej evidencii, v nesprávnej interpretácii zákona, resp. inej chyby spočívajúcej v ľudskom faktore.
Záver
Napriek uplynutiu 30 rokov od vzniku modernej slovenskej obecnej samosprávy, sa nedokázali slovenské obce, jako aj štát vysporiadať s prechodom majetku majetku štátu na obce. V podmienkach obcí existuje nespočetné množství verejnoprospešných stavieb umiestnených na nevysporiadaných pozemkoch. Rovnako množství verejnoprospešných stavieb najmä líniových stavieb de iure „neexistujú“. Obce ani po 30 rokoch nevedia zdokumentovať vlastníctvo k prevažnej väčšine nehnutelného majetku nachádzajúceho sa na území obce, ktorý má slúžiť na verejnoprospešné účely. Tento stav má za následok brzdu v investičnom rozvoji slovenských obcí, kdeže vo väčšine správnych (územních, stavebných) konaní musia preukazovať právny vztah k pozemku. Neschopnosť preukázať majetkovoprávny vztah k verejnoprospešným objektom ochromuje zároveň efektívne čerpanie externých finančných zdrojov na ich revitalizáciu.
Použitá literatura:
Balážová, E. – Papcunová, V. Majetok obcí. Nitra: Slovenská akadémia pôdohospodárskych vied, 2006.
Mahďáková, J. Majetok obce a zásady hospodárenia s ním. In Právo pre ROPO a obce v praxi. 2011, č. 4, s. 14.
Sotolář, J. Zákon o majetku obcí. Komentár. 2019. Košice. Sotac. 2019
[1] Katedra ústavního práva a správneho práva. Právnická fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach
