Útoky na riaditeľov škôl pre nosenie rúšok

Pri postupnom otváraní škôl v mesiacoch marec a apríl 2021 sa objavil nový spoločenský a právny fenomén. Štátna stratégia otvárania škôl je založená na postupnom návrate detí do škôl a na dodržiavaní prísnych epidemiologických požiadaviek. Opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktoré riaditelia škôl uvádzajú do života vyplývajú pritom z normatívnych rozhodnutí príslušných štátnych autorít, najmä z uznesení vlády Slovenskej republiky a vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“). Existuje však značná skupina rodičov, ktorí odmietajú dodržiavať nariadené protiepidemiologické opatrenia. Riadia sa pritom rôznymi pseudo-právnymi názormi  a hoaxmi voľne dostupnými na internete. Laicky si zároveň vysvetľujú „vygooglené“ podania generálneho prokurátora a verejnej ochrankyne práv, pričom čiastkovo vychádzajú iba  z celkového kontextu vytrhnutých pasáží týchto podaní. Dôsledkom sú následné útoky rodičov na riaditeľov škôl v situáciách, keď riaditeľ školy zodpovedný za riadenie školy trvá na dodržiavaní nariadených protiepidemiologických opatrení, najmä na prekrývaní horných dýchacích ciest žiakmi, dezinfekcii rúk, predkladania potvrdení o testovaní, čestných vyhlásení o bezinfekčnosti alebo o výnimkách z povinného testovania (pozn. autora: konkrétne protiepideniologické opatrenia sa pravidelne menia v závislosti od aktualizácie vyhlášok ÚVZ a Alert systému pre monitorovanie vývoja epidémie a prijímanie protiepidemických opatrenia v závislosti od intenzity šírenia SARS-CoV-2 (COVID-19) (ďalej len „COVID AUTOMAT“). Útoky rodičov majú rôznu intenzitu a formu, od slovných atakov, cez rôzne písomné podania rodiča adresovaného riaditeľovi školy a zriaďovateľovi, až po privolávanie polície, trestné oznámenia, či ohováranie na internete alebo iné zásahy do osobnosti riaditeľa školy. Rodičia najčastejšie „pod vplyvom internetu“ útočia tým, že ich detí sú týrané (napr. povinnosťou nosiť rúška a bránení dýchania) alebo mučené (napr. dezinfekciou rúk pri vstupe do školy), že sa riaditelia škôl dopúšťajú najrozmanitejších trestných činov (napr. zneužívania právomoci verejného činiteľa pri bránení plnenia povinnej školskej dochádzky a porušovaní ústavne garantovaného práva na vzdelanie), až po extrémne obvinenia riaditeľov škôl napríklad z trestného činu aparteidu a pod. Predkladaný článok vysvetľuje základné povinnosti riaditeľov škôl z hľadiska právnej interpretácie. Elementárne vysvetľuje mimoriadne zložité právne inštitúty limitov a možných zásahov do základných práv a slobôd jednotlivca. Riaditeľom škôl a zriaďovateľom má pomôcť zorientovať sa v náročnej spleti právnych inštitútov, ale aj v záplave voľne šírených právnych dezinformácií. Právne závery prezentované v príspevku sú udržateľné v súčasnej bezprecedentnej situácii vyvolanej pandémiou COVID 19.

Relevantná právna úprava

Riaditeľ školy má pri svojom postupe zohľadniť najmä túto právnu úpravu:

• Ústavu Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v z. n. p. (ďalej len „Ústava SR“);
• ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v z. n. p. (ďalej ako „ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.“);
• zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej ako „zákon o ústavnom súde“) ;
• zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“);
• zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v z. n. p. (ďalej ako „zákon o prokuratúre“);
• uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 z 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30. septembra 2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej ako „uznesenie vlády SR č. 160/2021“);
• uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 215 z 26.04.2021, ktorým schválila návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.  vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30.09.2020, ktorý bol vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie (ďalej ako „uznesenie vlády SR č. 215/2021“);
• vyhlášku Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 175/2021 V. v. SR ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest (ďalej ako „vyhláška ÚVZ č. 175/2021 V. v.“);
• vyhlášku č. 197/2021 Z. z. Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k režimu vstupu osôb do priestorov prevádzok a priestorov zamestnávateľa (ďalej ako „vyhláška ÚVZ č. 175/2021 V. v.“);
• zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v z. n. p. (ďalej ako „antidiskriminačný zákon“);
• zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej ako „zákon č. 400/2015“);
• zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v z. n. p. (ďalej ako „OZ“);

Základné práva a slobody

Ústava SR predstavuje základnú normu štátu, ktorá vyjadruje základné politické zásady štátu, ktoré určujú predovšetkým zloženie, právomoci a procedurálne pravidlá legislatívnych orgánov, orgánov moci výkonnej a súdnictva, spôsob menovania vysokých úradníkov, štruktúru úradov a funkcií, ktoré potvrdzujú, vyjadrujú a sprostredkovávajú výkon moci.

Tzv. „ľudské práva“, ktoré sú upravené v II. hlave Ústavy SR označené ako „Základné práva a slobody“ sú vo všeobecnosti chápané ako práva a oprávnenia jednotlivca, ktoré zabezpečujú slobodu a dôstojnosť človeka a požívajú inštitucionálne záruky. Podľa článku 13 ods. 2 Ústavy SR, medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.

Podľa článku 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR, zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky a pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Princíp materiálneho právneho štátu zaisťuje obmedzenie práva štátnych orgánov na zasahovanie do života občanov výhradne v súlade s ústavným vymedzením – na základe zákona. Takéto zákony však musia byť v súlade s prirodzenými právami človeka a hodnotami demokracie. „V zmysle čl. 13 ods. 4 veta druhá ústavy sa ustanovené obmedzenia môžu použiť len na ustanovený cieľ. Zmyslom tohto ustanovenia je vylúčiť obchádzanie ústavných garancií základných práv a slobôd tak, že zavedenie obmedzenia sa použije na cieľ konformný s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami.“ (Rozsudok NS SR sp. zn.: 1Sža/39/2011).

Slovenská republika, podobne ako aj iné vyspelé demokratické kultúry, rešpektovalapožiadavku zakotviť garancie základných ľudských práv a slobôd do svojich právnych poriadkov, avšak tieto nemožno vnímať ako neobmedzené a bezbreho sa uplatňujúce. Ústavou SR formulované práva a slobody ponúkajú základné široké mantinely pre tvorbu a prijímanie právnych noriem, ktoré majú konkretizovať a podrobne formulovať úpravucelospoločenských vzťahov do ktorých sa len premietajú tieto ústavou garantované práva a slobody. „Každý právny akt, či už ide o akt normotvorby alebo aplikácie noriem, je možným zásahom do základných práv a slobôd, a preto vyžaduje určitú podobu legitimácie.“ (Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 2/2021).

Či je obmedzenie konania jednotlivca vyjadrené v právnej norme (zákone) v súlade s „cieľom konformným s Ústavou SR“ je ponechané výlučne na posúdení Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „ústavný súd“), ktorý v zmysle článku 124 Ústavy SR je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. V zmysle článku 125 Ústavy SR, ústavný súd ako jediný orgán verejnej moci rozhoduje o súlade zákonov (ale aj nariadení vlády a všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy) s Ústavou SR, či ústavnými zákonmi.

Podľa článku 125 ods. 4 druhá veta Ústavy SR, ústavný súd nerozhoduje o súlade ústavného zákona s ústavou. Súvisí to so skutočnosťou, že Slovenská republika ma tzv. polylegálnu ústavu, teda že ústavná matéria je popri Ústave SR upravená aj v ďalších ústavných zákonoch. Ústavné zákony sú prameňom práva, pre ktoré je charakteristické, že sú právnymi predpismi, ktoré sú prijímané trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov Národnej rady SR, a ktoré patria medzi právne predpisy rovnakej právnej sily ako ústava.

Podľa článku 129 ods. 6 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení núdzového stavu a na toto nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou alebo ústavnými zákonmi.

Ústavnosť, resp. protiústavnosť zákona, nariadenia vlády, všeobecne záväzného právneho predpisu ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy, ako aj rozhodnutie o vyhlásení výnimočného alebo núdzového stavu môže konštatovať jedine ústavný súd, a do tohto momentu, resp. do momentu pozastavenia účinnosti zákona podľa článku 125 ods. 2 Ústavy SR, je treba vnímať ho a hľadieť na neho ako súladný s Ústavou SR.

Z obsahu rôznych podaní rodičov doručovaných riaditeľom škôl je možné vyrozumieť, že rodičia napádajú aj tzv. „ústavnosť“ vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, najmä toho času platných vyhlášok ÚVZ č. 175/2021 V. v. a 197/2021 V. v. (predtým už zrušenej vyhlášky ÚVZ 187/2021 V. v.). Rodičia veľmi často citujú aj z návrhugenerálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej ako „generálny prokurátor“) na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy SR o súlade uznesenia vlády SR č. 160 z 17.03.2021, v dôsledku čoho podobne, ako generálny prokurátor SR vo svojom návrhu, napádajú aj rodičia ústavnosť tohto uznesenia vlády SR č. 160 z 17.03.2021. Tento svoj „právny názor“ odôvodňujú citovaním článkov Ústavy SR, citovaním ustanovení antidiskriminačného zákona, citovaním trestného zákona a aj vyššie špecifikovaného návrhu generálneho prokurátora na začatie konania podľa článku 129 ods. 6 Ústavy SR.

Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva SR

Podľa článku 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.: „Núdzový stav môže vláda vyhlásiť len za podmienky, že došlo alebo bezprostredne hrozí, že dôjde k ohrozeniu života a zdravia osôb, a to aj v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, k ohrozeniu životného prostredia alebo k ohrozeniu značných majetkových hodnôt v dôsledku živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie; núdzový stav možno vyhlásiť len na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky.“

Podľa článku 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.: „Núdzový stav možno vyhlásiť v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, najdlhšie na 90 dní. Núdzový stav vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas predĺžiť najviac o ďalších 40 dní, a to aj opakovane.“

Podľa článku 5 ods. 3 tohto ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.: „V čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v tomto rozsahu… a) obmedziť nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia núteným pobytom v obydlí alebo evakuáciou na určené miesto… g) obmedziť slobodu pohybu a pobytu…“

„Ústavný zákon o bezpečnosti štátu na rozdiel od ústavy umožňuje (i) priamo uznesením vlády obmedzovať vypočítané základné práva a slobody, (ii) pričom sa tak musí diať v nevyhnutnom rozsahu a čase.“ (Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 2/2021)

Dňa 17.03.2021 prijala vláda SR uznesenie č. 160, ktorým schválila návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.  vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30.09.2020, ktorý bol vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie. Dňa 26. apríla 2021 prijala vláda SR ďalšie a doposiaľ posledné uznesenie č. 215, ktorým schválila návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.  vyhláseného uznesením vlády SR č. 587 z 30.09.2020, ktorý bol vyhlásený z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie.

Predmetnými uzneseniami podľa písm. B a písm. C1 týchto uznesení vláda opakovane predĺžila núdzový stav na obdobie 40 dní  a zároveň obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však do konca núdzového stavu – teda uplynutím 28.05.2021. Zároveň vláda v uznesení č. 215 pod písm. C1 bod 1. až 37. stanovila tzv. výnimky z obmedzenia slobody pohybu a pobytu.

V rámci tzv. výnimky upravenej v písm. C1 pod bodom 15. až 19. tohto uznesenia vláda stanovila, že všeobecné obmedzenie slobody pohybu a pobytu sa nevzťahuje v čase od 05.00 hod. do 20.00 hod. na cestu dieťaťa do a zo školy  a školského zariadenia pri dodržaní v týchto ustanoveniach presne vymedzených podmienok.

Podľa § 59b ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z.: „Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva, úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva všeobecne záväzným právnym predpisom.“

Podľa § 59b ods. 3 tohto zákona: „Všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.“

Podľa § 48 ods. 4 tohto zákona: „Úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: ….e) zákaz alebo obmedzenie prevádzky zariadení, v ktorých dochádza k zhromažďovaniu osôb… z) ďalšie nevyhnutné opatrenia na ochranu verejného zdravia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.“

Uznesenia vlády č. 160/2021 Z. z. a č. 215/2021 Z. z., ktorým vláda SR predĺžila núdzový stav a ktorým zároveň obmedzila ústavou garantovanú slobodu pohybu a pobytu boli prijaté odkazujúc na Ústavu SR a ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., ktorý uvedenú situáciu – stav, kedy dochádza k vážnemu ohrozeniu zdravia  a životov obyvateľov predpokladá a vyslovene splnomocňuje vládu na prijatie takýchto obmedzení.  Obmedzenie pohybu a pobytu obyvateľov je preto založené na ústavne akceptovateľom základe – uznesení vlády SR, prijatie ktorého predpokladá priamo ústavný zákon (norma rovnakej právnej sily ako je Ústava SR).

V súvislosti s vytýkaným podmieňovaním umožnenia žiakom vstup do škôl a školských zariadení, napríklad len s negatívnym testom na ochorenie COVID-19, preukázateľnou výnimkou z testovania, potvrdením o bezinfekčnosti (pozn. autora – konkrétne podmienky podliehajú vývoju podľa COVID AUTOMATU), zdôrazňujeme, že vláda túto možnosť žiakov navštevovať školy a školské zariadenia s negatívnym testom (s negatívnym testom rodiča) zadefinovala ako výnimku zo všeobecného ústavným zákonom predpokladaného obmedzenia nariadeného za účelom ochrany životov a zdravia obyvateľstva.

Samotná vyhláška ÚVZ č. 197/2021 (ako i predchádzajúca vyhláška č. 187/2021), aj keď na jej vydanie existuje zákonné splnomocnenie stanovené v norme, na ktorú odkazuje čl. 13 ods. 2 Ústavy SR, t. j. v zákone č. 355/2007 Z. z., len stanovuje podrobnosti priamo vládou nariadeného obmedzenia (vydaného na podklade ústavného zákona). A teda nestanovuje žiadne nové obmedzenia základných práv a slobôd, iba rozvádza podrobnosti aplikácie schváleného uznesenia vlády SR.

Tento náš právny záver v konečnom dôsledku potvrdil aj Ústavný súd SR v jeho nedávno prijatom náleze vydanom pod sp. zn.: PL. ÚS 2/2021 zo dňa 31.03.2021, ktorý bol vydanýv konaní iniciovanom okrem iného aj generálnym prokurátorom (a tiež skupinou poslancov Národnej rady SR) a jeho návrhom, ktorý rodičia vo svojich podaniach citujú (vychádzajúc z rôznych „zaručených“ internetových stránok).

V reakcii na návrh generálneho prokurátora, ústavný súd uvádza: „Ústavný súd skôr ako na izolovane a formálne chápanú povinnosť nazerá na testovanie ako na súčasť súboru pravidiel obmedzujúcich slobodu pohybu formou zákazu vychádzania (časť C.1 napadnutého uznesenia vlády). Z tohto generálneho obmedzenia vláda zaviedla výnimky, ktoré svojou priamou realizačnou nadväznosťou na všeobecné pravidlo (zákaz vychádzania) dotvárajú jeho celkovú skutočnú podobu. Testovanie je povinnou podmienkou, ktorá je svojou povahou  zjavne prejavom snahy o rešpektovanie požiadavky nevyhnutnosti obmedzovania slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania (tej nevyhnutnosti, o ktorej hovorí ústavný zákon o bezpečnosti štátu). Ide o diagnostický zákrok, ktorý prispieva k čo najvčasnejšej možnej identifikácii infikovaných, a tým umožňuje na celkom adresnej báze podrobiť ich nadväzujúcim obmedzeniam (karanténa) efektívne brániacim ďalšiemu šíreniu infekcie... Realizácia testovania, hoci je spätá so zásahom do telesnej integrity osoby, nevykazuje charakter zásahu relevantného z hľadiska čl. 16 ods. 2 ústavy… Vo vzťahu k bodu C.1 napadnutého uznesenia vlády ústavný súd neidentifikoval také obmedzenia základných práv a slobôd, ktoré by zjavne nesúviseli s príčinou predĺženého núdzového stavu alebo by boli prejavom zjavného excesu či svojvôle vlády pri nastoľovaní protipandemických opatrení, a tak by v sebe niesli potenciál narušenia samotnej štruktúry ústavnosti…“

39.​Podľa článku 129 ods. 6 v spojitosti s ods. 7 Ústavy SR, rozhodnutia ústavného súdu o súlade rozhodnutí o vyhlásení núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúcich ďalších rozhodnutí s Ústavou SR alebo ústavnými zákonmi sú záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby.

Povinnosť prekrývať horné dýchacie cesty

V súvislosti ďalším rodičmi často namietanými opatrením – povinnosťou prekrývať horné dýchacie cesty v interiéri a za použitia ochranných prostriedkov (respirátor, rúško, šál, atď.), treba uviesť, že vyhláška č. 175/2021 V. v. nebola dosiaľ podrobená prieskumu ústavného súdu z ohľadom na jeho formálnu, a ani materiálnu stránku.

Aktuálne bolo na ústavnom súde začaté konanie na návrh generálneho prokurátora, o súlade právnych predpisov a pozastavenie účinnosti právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy. Generálny prokurátor vo svojom návrhu okrem iného napadol aj súlad § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. upravujúci prijímanie a zverejňovanie všeobecne záväzných vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva SR s Ústavou SR.

Z ustanovenia § 1 ods. 1 zákona č. 400/2015 Z. z. vyplýva, že medzi tzv. všeobecne záväzne právny predpisy zaraďujeme okrem Ústavy SR, ústavných zákonov, zákonov, nariadení vlády Slovenskej republiky, aj vyhlášky a opatrenia ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných orgánov štátnej správy a Národnej banky Slovenska. Všeobecná záväznosť právneho predpisu vyjadruje všeobecnú požiadavku jeho rešpektovania všetkými subjektami spoločenských vzťahov bez ohľadu na ich postavenie, či zaradenie v prípade, upravujú ich správanie v situáciách, v ktorých sa tieto subjekty ocitajú a to za predpokladu, že tento právny predpis bol prijatý a zverejnený zákonom predpokladaným procesom podmieňujúcim jeho platnosť a účinnosť. Táto požiadavka trvá až do momentu, kedy dôjde k zrušeniu predpisu, prípadne jeho nahradeniu iným právnym predpisom s rovnakou alebo vyššou právnou silou.

Platnosť, a v tom prípade aj všeobecnú záväznosť právneho predpisu, môže právny predpis stratiť aj už spomínaným rozhodnutím ústavného súdu v konaní o súlade napadnutého ustanovenia zákona s Ústavou SR, ktorým ústavný súd vysloví jeho nesúlad s Ústavou SR, prípadne s ústavnými zákonmi.

Návrhy generálneho prokurátora

Rodičia vo svojich útokoch na riaditeľov škôl často citujú z návrhu generálneho prokurátora SR na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy SR o súlade uznesenia vlády SR č. 160 z 17.03.2021 s Ústavou SR a tiež jeho návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Ústavy o súlade ustanovení zákona č. 355/2007 Z. z. s Ústavou SR.

Rodičia však generálnym prokurátorom použité argumenty vykladajú ako laici a spravidla vytrhnuté z kontextu. Rodičia nesprávne označujú názory generálneho prokurátora ako „právne záväzné“

Podľa § 42 ods. 1 zákona o ústavnom súde: „Podanie, ktorým sa začína konanie pred ústavným súdom, je návrhom na začatie konania.“ Podľa § 42 ods. 2 písm. a) a písm. p) zákona o ústavnom súde: „Návrhom na začatie konania je … návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy …. návrh na začatie konania o súlade rozhodnutia o vyhlásení výnimočného stavu alebo núdzového stavu, a na takéto rozhodnutie nadväzujúcich ďalších rozhodnutí podľa čl. 129 ods. 6 ústavy.“

Podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podanie je úkon určený ústavnému súdu.

Zákon o ústavnom súde, zákon o prokuratúre, ako ani Ústava SR nespája s návrhom generálneho prokurátora na začatie konania podľa § 42 zákona o ústavnom súde žiadne ďalšie (konštitutívne) účinky, okrem účinku iniciácie konania ústavného súdu podľa agendy, ktorá vyplýva z obsahu takého podania. Návrh na začatie konania je procesnoprávny úkon oprávneného subjektu adresovaný príslušnému orgánu verejnej moci – ústavnému súdu, ktorý je za súčasného splnenia formálnych a materiálnych (obsahových) náležitosti takéhoto podania, povinný začať určitý typ konania predpokladaný Ústavou SR.

Obsah podaní rodičov

V súvislosti s obsahom viacerých písomných podaní rodiča alebo ich ústnych prejavov treba v konkrétnom prípade vyhodnotiť, či ich obsah s ohľadom na možné následky, ktoré by mohliprivodiť nenapĺňa znaky niektorého z trestných činov ohovárania, krivého obvinenia, znaky skutkovej podstaty niektorého z priestupkov proti verejnému poriadku  alebo či nie je spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv riaditeľa školy, najmä práva na ochranu osobnosti.

Z obsahu mnohých podaní rodičov totiž jednoznačne vyplýva, že rodič obviňuje riaditeľa, napríklad tým že „mučí jeho dieťa“. Rodičia taktiež poukazujú na skutkové podstaty jednotlivých trestných činov podľa trestného zákona (napríklad trestný čin trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže, zneužívania mravnej výchovy mládeže a pod.) Je však zrejmé, že tieto tvrdenia rodičov týkajúce sa riaditeľov nie sú pravdivé, ale zároveň sú do určitej miery (ak sú adresované aj inej osobe ako riaditeľovi) spôsobilé znížiť jeho vážnosť v spoločnosti, prípadne poškodiť jeho dobré meno.

Z uvedeného dôvodu je minimálne vhodné upozorniť rodiča, že vyslovovať takéto tvrdenia, (či už písomnou alebo aj ústnou formou) voči akýmkoľvek tretím osobám, môže mať za určitých okolností následok trestného stíhania (mohlo by sa jednať trestný činohovárania podľa § 373 Trestného zákona), priestupkového konania alebo iniciovania súdneho sporu vo veci ochrany osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. V závažných prípadoch je vhodné aby riaditeľ školy tieto prostriedky svojej obrany aj reálne uplatnil.

Záver

Školy, školské zariadenia, obce, správne orgány, orgány verejnej moci, fyzické a právnické osoby musia dodržiavať platné a účinné všeobecne záväzne právne predpisy. Vyhláška ÚVZ č. 197/2021 V. v. a vyhláška ÚVZ č. 175/2021 V. v. sú všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktorých účinnosť nebola pozastavená ústavným súdom.Nemožno sa dovolávať povinnosti rešpektovať „základné práva a slobody“ garantované Ústavou SR v absolútnej miere, nakoľko tieto práva nie sú „neobmedziteľné“. Ich obmedzenie predpokladá samotná Ústava SR, prípadne iné ústavné zákony. Riaditeľ koná správne, ak rešpektuje vyššie špecifikované vyhlášky ÚVZ. Konanie riaditeľa nie je možné vyhodnotiť ako protiprávne, a nemožno ho označovať ako páchanie trestného činu. Vyslovovať tvrdenia, ktoré nezodpovedajú skutočnosti, a ktoré sú spôsobilé znížiť vážnosť osoby v spoločnosti pred akýmikoľvek tretími osobami možno označiť za protiprávne. Aj v prípade, že by takéto konanie orgány činné v trestnom konaní nevyhodnotili ako páchanie trestného činu – ohováranie, poškodená osoba sa môže domáhať nápravy prostredníctvom civilnej žaloby na ochranu svojej osobnosti.