Ochrana osobnosti a dobrej povesti komunálneho politika

V súčasnej otvorenej spoločnosti dochádza k enormnému šíreniu informácií o verejných funkcionároch a ich aktivitách – starostov, poslancov a riaditeľov škôl nevynímajúc. Informácie sa šíria rôznymi formami. V súčasnosti už nedominujú tradičné printové média, ale informácie sa čoraz viac presúvajú do online priestoru. Spoločenská kontrola je v súčasnosti  najvýznamnejšou formou kontroly verejnej správy. Napriek jej nesporným výhodám, sa však často prejaví aj odvrátená strana slobody šírenia informácií. Publikované informácie sú často nepravdivé, neobjektívne, ba až nactiutŕhačské. V niektorých prípadoch ich zverejnenie je  spôsobilé vyvolať až trestnoprávny postih. Príspevok analyzuje právne možnosti ochrany dotknutého verejného funkcionára pri publikovaní nepravdivých a nactiutŕhačských informácií v printových médiách a na internetových spravodajských portáloch. 

Tlačový zákon

Zodpovednosť tzv. printových médií za pravdivosť nimi zverejňovaných informácií upravuje zákon č. 164/2008 Z. z. o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon) (ďalej ako „tlačový zákon“).

Podľa § 1 ods. 1 tlačového zákona: „Tento zákon upravuje a) práva a povinnosti vydavateľa periodickej tlače a práva a povinnosti tlačovej agentúry pri získavaní a šírení informácií, b) práva a povinnosti osôb pri uplatňovaní práva na opravu, práva na odpoveď a práva na dodatočné oznámenie v periodickej tlači a práva a povinnosti osôb pri uplatňovaní práva na opravu, práva na odpoveď a práva na dodatočné oznámenie v agentúrnom spravodajstve, …“.

Podľa § 2 ods. 1 tlačového zákona: „Periodická tlač sú noviny, časopisy alebo iná tlač, vydávaná pod rovnakým názvom, s rovnakým obsahovým zameraním a v jednotnej grafickej úprave, najmenej dvakrát v kalendárnom roku.“

Podľa § 5 ods. 1 tlačového zákona: „Ak tento zákon neustanovuje inak, za obsah periodickej tlače zodpovedá vydavateľ periodickej tlače a za obsah agentúrneho spravodajstva zodpovedá tlačová agentúra.“

Spôsob, akým zákonodarca stanovil okruh médií, ktorých získavanie a šírenie informácií sú regulované tlačovým zákonom je veľmi zužujúci a de facto sa vzťahuje iba na tlačené média, akými sú noviny a časopisy a iné obdobné periodické tlače.

Problémové a nedostatočné formulovanie okruhu médií, resp. ich vydavateľov, na ktorých sa vzťahujú povinnosti stanovené v tlačovom zákone je predmetom diskusie a kritiky už niekoľko rokov, v podstate už od samotnej účinnosti predmetného zákona. Aj napriek opakovanej snahe o zmenu zákona či už v podobe vládneho návrhu novely alebo mimovládnych aktivít, do dnešného dňa nedošlo k rozšíreniu pôsobnosti tlačového zákona na vydavateľov internetových publikácii a internetového spravodajstva.

Podľa § 7 ods. 1 tlačového zákona: „Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať o uverejnenie opravy nepravdivého skutkového tvrdenia. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní opravu uverejniť bezodplatne.“

Podľa § 7 ods. 2 tlačového zákona: „Žiadosť o uverejnenie opravy sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje nepravdivé skutkové tvrdenie, inak právo na opravu zaniká.“

Podľa § 8 ods. 1 tlačového zákona: „Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe ktorého možno osobu presne určiť, má táto osoba právo žiadať uverejnenie odpovede. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra sú povinní odpoveď uverejniť bezodplatne; uverejnením odpovede zaniká vo vzťahu k tomu istému skutkovému tvrdeniu právo na opravu.“

Podľa § 8 ods. 2 tlačového zákona: „Žiadosť o uverejnenie odpovede sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní odo dňa vydania periodickej tlače alebo zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahuje skutkové tvrdenie podľa odseku 1, inak právo na odpoveď zaniká.“

Podľa § 8 ods. 3 tlačového zákona: „Žiadosť o uverejnenie odpovede musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná. Žiadosť o uverejnenie odpovede musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo skutkové tvrdenie podľa odseku 1, popis tohto skutkového tvrdenia s uvedením, v čom je skutkové tvrdenie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce a v čom sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, a kde sa toto skutkové tvrdenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve nachádzalo. Súčasťou žiadosti o uverejnenie odpovede musí byť písomné znenie odpovede. Odpoveď sa obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa skutkové tvrdenie podľa odseku 1 poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie podľa odseku 1 a z neho vyplývajúci hodnotiaci úsudok.“

Uvedené formy nápravy sú bezplatné a formálne jednoduché. Vo vzťahu k nároku na tieto formy nápravy v podstate treba len dodržať zákonom stanovenú lehotu a obsahové náležitosti žiadosti. Jedná sa o prekluzívnu lehotu a teda uplynutím 30 dní, právo na uverejnenie opravy alebo odpovede žiadateľovi zaniká.

Internetové portály

Ak článok bol zverejnený na internetovej stránke, teda len v elektronickej podobe, nároky osoby, o ktorej boli zverejnené nepravdivé alebo skresľujúce informácie na uverejnenie opravy alebo jej nárok na uverejnenie odpovede sú diskutabilné.

Obdobnú nedostatočnú právnu úpravu týkajúcu sa ochrany subjektívnych osobnostných práv osôb dotknutých nepravdivosťou zverejnených informácií možno nájsť aj v právnom poriadku Českej republiky. V tzv. „českom tlačovom zákone“ rovnako absentuje možnosť domáhať sa nápravy v prostredí internetových médií. Držiac sa striktne gramatického znenia platného a účinného zákona č. 46/2000 Sb. o právach a povinnostiach pri vydávaní periodickej tlače  a o zmene niektorých ďalších zákonov (tlačový zákon) všeobecné české súdy sa ustálili na právnom názore, že zákon č. 46/2000 Sb. sa vzťahuje len na periodickú tlač, ktorým ale internetový portál nie je, a teda nemožno postupovať podľa § 11 zákona č. 46/2000 Sb. Z tých dôvodov všeobecné súdy zamietali žalobu na uverejnenie odpovede podľa § 10 zákona č. 46/2000 Sb.

Svojim extenzívnym výkladom Ústavný súd Českej republiky v podstate rozšíril aplikáciu zákona 46/2000 Sb. aj na internetové média a judikoval možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa inštitútov nápravy obsiahnutých v zákone č. 46/2000 Sb. aj pre prípad, že nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie budú zverejnené na internetovom portály.

Právna úprava základných práv a slobôd jednotlivcov, ako aj úprava zverejňovania a šírenia informácii je v našom právnom poriadku zakotvená podobne,takmer identicky, preto sa časť odbornej verejnosti prikláňa k názoru, že tlačový zákonuverejnený v slovenskej Zbierke zákonov je treba tiež vykladať rozširujúcim spôsobom a upozorňuje pri tom práve na vyššie spomenutý nález Ústavného súdu Českej republiky.

Uvedený právny názor je však zatiaľ aplikovateľný iba v potenciálnej rovine, nakoľko Ústavný súd Slovenskej republiky sa dosiaľ podobnej otázke nevenoval, a nie je nám známa ani judikatúra všeobecných súdov Slovenskej republiky, ktorá by k danej problematike pristupovala obdobným spôsobom akým Ústavný súd Českej republiky.

Žaloba

Podľa § 10 ods. 2 až 4 tlačového zákona: „Ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, rozhodne o povinnosti uverejniť opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, súd.

(3) Návrh podľa odseku 2 sa musí podať na súd do 30 dní po uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, inak právo domáhať sa na súde uverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zaniká.

(4) Ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, má osoba, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, právo na primeranú peňažnú náhradu od 1 660 eur do 4 980 eur. Nárok na primeranú peňažnú náhradu možno uplatniť na súde spolu s návrhom podľa odseku 2.“

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak by sa aj dotknutý subjekt (verejný funkcionár, obec, škola) obrátil so svojou žiadosťou u vydavateľa o zverejnenie opravy alebo odpovede, s veľkou mierou pravdepodobnosti by mu vydavateľ nevyhovel, a dotknutý subjekt by sa musel nároku na zverejnenie opravy alebo odpovede domáhať civilnou žalobou na súde argumentujúc práve vyššie spomenutým nálezom Ústavného súdu ČR. Tento argument síce môže v konaní vyznieť presvedčivo, avšak právny poriadok Slovenskej republiky slovenským súdom neprikazuje rešpektovať judikatúru iných krajín.

Ochrana osobnosti podľa § 13 OZ

Inštitúty nevyhnutnej nápravy v dôsledku zverejnenia nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich informácii médiách obsahuje okrem tlačového zákona aj samotný Občiansky zákonník.

Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej ako „OZ“): „Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.“

Podľa § 13 ods. 1 OZ: „Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.“ Podľa § 13 ods. 2 OZ: „Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“

V súvislosti s ochranou osobnostných práv v médiách dochádza k stretu dvoch práv – práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti. Dôležité je poukázať na medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republiky viazaná a výklad ochrany osobnostných práv je potrebné uskutočňovať v súlade s týmito dokumentmi a rozhodovacou praxou súdov.

Sloboda prejavu je garantovaná predovšetkým čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Preto aj najväčší zdroj judikatúry v súvislosti so slobodou prejavu predstavuje rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ako „ESĽP“).

Doterajšie judikatúra ESĽP smeruje k záveru, že sloboda prejavu je základným pilierom demokratickej spoločnosti a obmedzená môže byť len za existencie určitých výnimiek, pričom na tieto výnimky je treba aplikovať reštriktívny výklad. Preto aj vo vzťahu k ochrane osobnosti, ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti do istej miery „nadŕža“ slobode prejavu nad právom na ochranu osobnosti.

V súvislosti s ochranou osobnosti v médiách je potrebné vnímať rozdiel medzi kritikou a neoprávneným zásahom, pričom rozdiel medzi nimi treba umiestniť v rozhodujúcom hľadisku pravdivosti, vernosti, objektívnosti  a cieľa, ktorý je konkrétnym prejavom sledovaný.

Kritika sa vo všeobecnosti považuje za oprávnenú, 

i. ak nie sú prekročené medze kritiky vecnej  (opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti a z nich vychádzajúce logické závery, ktoré tieto skutočnosti odôvodňujú) a

ii. je primeraná obsahom i formou.

Tieto kritéria je treba vyhodnocovať individuálne s ohľadom na špecifické okolnosti toho konkrétneho prípadu. Bez ohľadu však na konkrétnosti hranice vecnej kritiky (a s tým súvisiaca pravdivosť informácii) a primeranosť vo vzťahu k obsahu a forme sú dva základné hodnotiace kritéria pri zisťovaní neoprávneného zásahu do osobnostných práv:

I. Hranice kritiky:

„Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe. Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách, sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon ktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej možnej podobe neformálneho sankčného mechanizmu…“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 385/2012).

„Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne treba zaradiť aj komunálnych politikov, a najužšie u „bežných“ občanov. Mestský „parlament“ všeobecne, ale aj činnosť štátneho gymnázia, nepochybne tvorí legitímnu tému verejného záujmu, keďže sú integrálnou súčasťou života spoločnosti, pričom riaditeľ gymnázia je vzorom (role model), preto informácia o jeho poklesku je v súlade s verejným záujmom,…“(Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 558/2012-49).

Starosta obce, poslanec, riaditeľ školy ako osoby, ktoré sa podieľajú na výkone verejnej moci sú povinní nepochybne zniesť vyššiu mieru kritiky než osoba súkromná.

Čo sa týka samotnej pravdivosti informácií, môžu byť:

• nepravdivé – odporujú objektívnej pravde;
• zavádzajúce – sú podsúvané spôsobom, pri ktorom si čitateľ vytvorí predstavu, že takéto vnímanie reality zodpovedá väčšinovému názoru danej komunity;
• s vecou nesúvisiace, napriek tomu s tendenciou pôsobiť difamačne voči osobe.

„Pri zverejnení informácií difamačného charakteru nemožno správanie toho, kto takéto informácie šíri, považovať za legitímne v prípade, že tento nepreukáže, že mal rozumné dôvody sa spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak preukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť otázkou u osoby, ktorej sa informácia týka, a nezverejní jej stanovisko, s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam kde to nebolo nutné…“ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.: IV ÚS 302/2010).

Pre posúdenie miery kritiky preto nie je rozhodujúci iba obsah informácii, ale v konečnom dôsledku aj to, akým spôsobom boli dané informácie obstarávané. Pokiaľ by sa totiž v procese dokazovania preukázalo, že redaktor následným overovaním informácii zistil, že dané informácie nie sú pravdivé, resp. že všetky ďalšie obstarané informácie vyvracajú tvrdenia, na ktorých je článok postavený, nemožno považovať zverejnenie takýchto informácii za akceptovateľné a legitímne.

Na druhej strane: „Z tohto stanoviska odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, kde pred hrozbou príliš rozsiahlych odškodnení v prípadoch možných omylov a z tohovyplývajúceho strachu informovať o kontroverzných prípadoch poskytuje periodickej tlači, resp. ostatným médiám privilégium určitej miery nepresnosti. Požiadavka úplne presných skutkových tvrdení by totiž znamenala pre novinárov bremeno nesplniteľných nárokov, a preto sú v záujme zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia, pričom smerodajné je, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.“ (Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 385/2012).

Aj vo vzťahu k takzvaným „zavádzajúcim“ titulkom článkov Ústavný súd SR viackrát judikoval: „V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých predmetom je posúdenie, či výroky uverejnené v printových médiách (v danom prípade v dennej tlači) mohli predstavovať neprípustný zásah do práva na súkromie, nekorešponduje požiadavke objektívneho a spravodlivého posúdenia skutkových okolností predmetného sporu, ak vo veci rozhodujúci súd nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom) určitého článku a vecným obsahom tohto článku. Podľa názoru ústavného súdu treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z funkcie, ktorý titulok (nadpis) v printových médiách plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník Plus jeden deň v zásade možno zaradiť.“ (Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 340/09-93).

Avšak v súvislosti s vyslovene „nepravdivými informáciami“ dávame do pozornosti napríklad aj Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: 30 Cdo 2033/2009: „O vecnú kritiku nejde predovšetkým tam, kde kritika vychádza z nepravdivých podkladov, a ktorá z týchto nepravdivých podkladov vyvodzuje vlastné hodnotiace úsudky. V takýchto prípadoch, ak je utvorený hodnotiaci úsudok znevažujúci, nie je možné už z tohto dôvodu považovať kritiku za prípustnú. Ak kritika vybočí z medzí jej prípustnosti, jedná sa o exces, ktorý predstavuje neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby so všetkými s tým spojenými následkami občianskoprávnej zodpovednosti.“

II. Primeranosť obsahu a formy kritiky

Posúdiť primeranosť kritiky vo vzťahu k obsahu, či forme je opäť striktne individuálna záležitosť a predvídať toto individuálne posúdenie v rozhodovacej činnosti súdu je len veľmi obtiažne. Vo všeobecnosti je kritika považovaná za primeranú do obsahu a formy v prípade, ak nevybočuje z medzí nutných na dosiahnutie sledovaného a zároveň uznaného cieľa.

Posúdenie otázky primeranosti závisí od skutočnosti, či cieľom redaktora bolo objektívne informovanie verejnosti o aktuálnom dianí a pomerov, a s tým súvisiacim prednesom kritiky, alebo jeho cieľom bolo iba zaujať čitateľa kontroverznou témou využívajúc pri tom skreslené alebo nepravdivé informácie

Žaloba

Pri zohľadnení špecifík hromadných informačných prostriedkov, väčšinou je negatórna žaloba uplatniteľná len pri opakovaných zásahoch do osobnostných práv. Základnou podmienkou uplatnenia tohto druhu žaloby je, aby trval neoprávnený zásah, alebo existovala hrozba opakovania. V praxi by žaloba znela na odstránenie predmetného článku z internetového portálu, v prípade, že v čase podanie žaloby, by bol článok stále zverejnený. Avšak táto žaloba sama o sebe nie je spôsobilá odstrániť následky neoprávneného zásahu. Podobné argumenty možno aplikovať aj na tzv. reštitučnú žalobu, resp. v danom konkrétnom prípade sa rozdiely medzi týmito druhmi žalôb stierajú.

V praxi sa najčastejšie využíva práve satisfakčná žaloba. Vo všetkých prípadoch, v ktorých negatórna a reštitučná žaloba nevedú k úplnému odčineniu zásahov, má subjekt nárok na to, aby sú rušiteľovi uložil poskytnutie zadosťučinenia. V zmysle § 13 ods. 1 OZ ide predovšetkým o nárok na uverejnenie ospravedlňujúceho opravného článku v tlači (na internetovej stránke).

Ak ospravedlnenie ako forma zadosťučinenia nie je dostatočné, vzhľadom na intenzitu zásahu do osobnostných práv, OZ garantuje fyzickej osobe aj právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, najmä ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.

Zákonná formulácia nevylučuje kombináciu peňažnej a nepeňažnej formy zadosťučinenia, podmienkou však zostáva, aby v celkovom súhrnu bolo zadosťučinenie primerané. Voľba formy zadosťučinenia je na žalobcovi, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu.

Súd priznáva peňažné zadosťučinenie vrátane jeho konkrétnej výšky na základe vlastnej úvahy. Žalobným petitom je súd viazaný do takej miery, že nesmie v žalobe požadovanú výšku peňažného zadosťučinenia prekročiť.

Nie je možné stanoviť žiadnu stupnicu, resp. žiadne ohodnotenie závadného konania, úvaha súdu však nemôže byť ľubovoľná, nakoľko musí byť preskúmateľná. Pri žalobnom návrhu je treba vychádzať len z doterajšej judikatúry a rozhodnutí súdov v obdobných veciach, pričom súd bude o výške náhrady vždy uvažovať v intenciách konkrétneho sporu.

Z formy napísaného článku a intenzity nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich informácií súd sám vydedukuje, aký význam vyvolá predmetný článok u priemerného čitateľa a či týmto článkom bola „v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti“, pričom súd by mal vychádzať z týchto záverov:

• nie je nevyhnutné, aby k zníženiu vážnosti v spoločnosti postihnutej osoby došlo u všetkých osôb, ktoré si článok prečítajú, ale stačí, ak článok je spôsobilý znížiť vážnosť a dôstojnosť fyzickej osoby v spoločnosti,
• od čitateľa nemožno požadovať, aby jednotlivé články študoval od slova do slova, či dokonca používal metódy právnického výkladu,
• predpokladá s, že čitateľ informácie  v hromadných informačných prostriedkoch vníma bežným a často aj celkom povrchným spôsobom.

Ochrana osobnostných práv v médiách úzko súvisí so slobodou prejavu a túto právnu úpravu je treba vykladať konformne s Ústavou SR. Rozhodovacia prax dosiaľ neustálila svoju judikatúru v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy a mnohé z doteraz prijatých rozhodnutí vyšších súdov sú už prekonané predovšetkým s ohľadom na rozhodovaciu (a pre všetky súdy záväznú) činnosť ESĽP.

Z uvedeného dôvodu, verejný funkcionár (starosta obce, poslanec, riaditeľ školy) je oprávnená obrátiť sa so žalobou na civilný súd so svojím nárokom na 

• odstránenie článku z internetovej stránky denníka, ​
• poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme opravného článku, ako aj
• poskytnutie primeraného zadosťučinenia vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Úspech je jednoduchšie dosiahnuť v prípade prvých dvoch žalôb. Pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch musí žalobca nepochybne preukázať, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti, čo je častokrát predmetomnáročného dokazovania.

Ochrana dobrej povesti právnických osôb

Ochrana pred neoprávneným zásahom do osobnostných práv sa týka výlučne fyzických osôb a teda v danom prípade iba verejného funkcionára – starostu, poslanca, riaditeľa školy.

Vo vzťahu k právnickým osobám, a teda samotnej obci alebo škole, OZ v § 19b ods. 2 a 3 formuluje veľmi obdobnú právnu úpravu, pričom predmetom ochrany u právnických osôb je ochrana jej dobrej povesti.

Častokrát článok pôsobí difamačne nie len vo vzťahu k osobe verejného funkcionára, ale aj vo vzťahu ku samotnej právnickej osobe, ktorú verejný funkcionár reprezentuje. Ochrana dobrej povesti je takpovediac ochranou osobnosti právnickej osoby. Chráni pred neoprávnenými zásahmi do povedomia verejnosti o právnickej osobe.

Dobrá povesť je právnou kategóriou, abstraktným pojmom. Dobrou povesťou disponuje každá právnická osoba bez ohľadu na jej charakter, zameranie, resp. bez ohľadu na to, či sa jedná o súkromnoprávnu obchodnú spoločnosť alebo verejnoprávnu inštitúciu, napríklad školu / obec.

V sporoch o ochranu dobrej povesti  (podobne ako osobnej cti) sa vyvažuje záujem na ochrane dobrej povesti na jednej strane a sloboda prejavu na strane druhej.

Občiansky zákonník pri rozsahu a nárokoch vyplývajúcich zo zásahu do dobrej povesti právnickej osoby v ods. 3 § 19b odkazuje na úpravu týkajúcu sa nárokov z neoprávneného použitia názvu právnickej osoby. Týmto odkazom de facto rozsah nárokov vyplývajúcich zo zásahu do dobrej povesti kopíruje rozsah prostriedkov súdnej ochrany osobnosti podľa § 13 OZ.

Preto právnická osoba, ktorá sa domnieva, že zverejnením článku obsahujúceho nepravdivé alebo pravdu skresľujúce informácie bolo zasiahnuté do jej dobrej povesti, má k dispozícii podobne ako u fyzických osôb žalobu negatórnu, reštitučnú ako aj satisfakčnú.

Podobne ako v prípade ochrany osobnosti fyzickej osoby, aj právnická osoba, za účelom ochrany svojej dobrej povesti sa môže rozhodnúť, ktorý z týchto prostriedkov ochrany využije, resp. či využije všetky, alebo len niektoré.

„Pri poskytovaní ochrany právnickej osobe postihnutej neoprávneným zásahom do jej dobrej povesti nemusí súd použiť všetky právne prostriedky ochrany uvedené v § 19b ods. 2 OZ. Rozhodnutie o jednotlivých prostriedkoch ochrany a o rozsahu ich použitia závisí od úvahy súdu založenej na zhodnotení konkrétnych okolností neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 164/2001).