Nedoplatky na dani z nehnuteľností u prenajatých pozemkov

Nejedna obec alebo mesto by potrebovali peniaze na rozvoj a hoci ich aj „majú“ v skutočnosti to tak nie je. Obce majú často zdroje v podobe mnohých pohľadávok voči ich dlžníkom, ale nedokážu ich rýchlo alebo prípadne už vôbec vymôcť. Jedným z týchto peňažných zdrojov sú často aj daňové nedoplatky z miestnych daní. V prípade týchto daňových nedoplatkov je dôležité vedieť efektívne a rozumne uplatňovať prístupy k daňovým dlžníkom. Predkladaný príspevok sa zameriava na daňové nedoplatky nájomcu pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území obce. Príspevok dá odpovede na najčastejšie kladené otázky: Kto je daňovníkom miestnej dane z prenajatých pozemkov? Je možné rozhodnutia o vyrubení dane zrušiť a vyrubiť daň spätne? Ako má správca dane postupovať v prípade nezaplatenia dane daňovým subjektom?

Právna úprava

Podľa § 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec pri výkone svojej samosprávy okrem iného rozhoduje aj vo veciach miestnych daní a miestnych poplatkov a vykonáva ich správu. Obce určujú miestne dane a poplatky podľa zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v z. n. p., pričom konkrétne sumy v miestnych podmienkach upravujú vo všeobecne záväzných nariadeniach obce o daniach a poplatkoch dostupných na webových stránkach danej obce a k nahliadnutiu na jednotlivých obecných úradoch.

Problematiku miestnych daní a daňových nedoplatkov upravuje najmä:

• zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“) a
• zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“).

Čo je miestnou daňou a miestnym poplatkom upravuje zákon o miestnych daniach, pričom za miestne dane, ktoré môže ukladať obce sa považuje tieto dane:

• z nehnuteľnosti,
• za psa,
• za užívanie verejného priestranstva,
• za ubytovanie,
• za predajné automaty,
• za nevýherné hracie prístroje,
• za vjazd a zotrvanie motorového vozidla do historických častí,
• za jadrové zariadenia.

Podľa § 99e daňového poriadku „Daň z nehnuteľností, daň za psa, daň za predajné automaty a daň za nevýherné hracie prístroje vyrubuje správca dane každoročne podľa stavu k 1. januáru príslušného zdaňovacieho obdobia na celé zdaňovacie obdobie jedným rozhodnutím.“

Daň z nehnuteľností podľa § 4 zákona o miestnych daniach zahŕňa:

1. a) daň z pozemkov,
2. b) daň zo stavieb,
3. c) daň z bytov a z nebytových priestorov v bytovom dome1) (ďalej len „daň z bytov“).

Daňovníkom dane z pozemkov je podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona o miestnych daniach v prvom rade vlastník pozemku, ďalej je to správca (ak je pozemok vo vlastníctve štátu, VÚC alebo obce), nájomca alebo užívateľ pozemku.

Podľa § 5 ods. 2 zákona o miestnych daniach je v prípade nájomcu pozemku potrebné, aby nájomca splnil podmienky určené citovaným zákonom t. j. nájomný vzťah uzatvorený na dobu dlhšiu ako 5 rokov a nájomca bol zapísaný v katastri nehnuteľností.

Podľa § 15 ods. 1 daňového poriadku „Daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.“ Ak ani po tejto výzve nie je daňové priznanie podané, správca dane určí daň podľa pomôcok podľa § 48 a § 49 daňového poriadku.

Podľa § 15 ods. 1 daňového poriadku „Ak nebolo podané daňové priznanie v lehote podľa

osobitných predpisov, správca dane vyzve daňový subjekt na jeho podanie. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.“

Obce majú možnosti ako vymáhať predmetné nedoplatky na daniach na základe dvoch právnych predpisov, a to na základe daňového poriadku a na základe exekučného poriadku, pričom obidva predpisy fungujú samostatne.

Podľa § 80 ods. 1 a 2 daňového poriadku „Ak daňový subjekt v lehote podľa tohto

zákona alebo osobitných predpisov alebo určenej v rozhodnutí správcu dane nezaplatil daň alebo neodviedol vybranú daň alebo zrazenú daň, správca dane ho môže vyzvať, aby daňový nedoplatok odviedol alebo zaplatil v ním určenej náhradnej lehote. Táto lehota nesmie byť kratšia ako 15 dní. Správca dane je povinný v tejto výzve upovedomiť daňového dlžníka o následkoch neodvedenia alebo nezaplatenia daňového nedoplatku.“

Podľa § 15 ods. 1 daňového poriadku „Daňové priznanie je povinný podať každý, komu

táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.“ Ak ani po tejto výzve nie je daňové priznanie podané, správca dane určí daň podľa pomôcok podľa § 48 a § 49 daňového poriadku.

Podľa § 15 ods. 1 daňového poriadku „Ak nebolo podané daňové priznanie v lehote podľa

osobitných predpisov, správca dane vyzve daňový subjekt na jeho podanie. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.“

Obce majú možnosti ako vymáhať predmetné nedoplatky na daniach na základe dvoch právnych predpisov, a to na základe daňového poriadku a na základe exekučného poriadku, pričom obidva predpisy fungujú samostatne.

Podľa § 85 daňového poriadku „Právo na vymáhanie daňového nedoplatku je premlčané

po šiestich rokoch po skončení kalendárneho roka, v ktorom daňový nedoplatok vznikol, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Ak správca dane v lehote podľa prvej vety doručí daňovému subjektu výzvu podľa § 80 daňového poriadku, začína plynúť nová premlčacia lehota po skončení kalendárneho roku, v ktorom bola výzva doručená.“

Správca dane prihliadne na premlčanie, iba ak daňový dlžník vznesie námietku premlčania, a to len v rozsahu uplatnenej námietky. Podanie námietky má odkladný účinok. Proti rozhodnutiu o námietke daňový dlžník nemôže podať odvolanie.

Zrušenie rozhodnutí o vyrubení dane a vyrubenie dane spätne

Podľa § 64 ods. 2 daňového poriadku je pri správe daní „nulitným rozhodnutím rozhodnutie:

1. a) ktoré vydal orgán na to vecne nepríslušný; ak ide o správcu dane, ktorým je obec, za nulitné rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný,
2. b) ktoré bolo vydané omylom inej osobe,
3. c) ktorým bola vyrubená daň po zániku práva vyrubiť daň,
4. d) ktoré nadväzuje na nulitné rozhodnutie.“

Rozhodnutie správneho orgánu, ktoré nadobudlo právoplatnosť, ale nespĺňa požiadavku zákonnosti, treba posudzovať ako správne, pokiaľ nie je nahradené iným rozhodnutím. V správnom práve platí prezumpcia správnosti vydaného rozhodnutia.

Prezumpcia správnosti rozhodnutí správnych orgánov znamená, že tieto rozhodnutia sa považujú za zákonné a správne, až do chvíle, keď sa nepreukáže opak.

Mimoriadne opravné prostriedky slúžia na odstránenie vád právoplatného rozhodnutia. Podľa zákona o správe daní sú mimoriadnymi opravnými prostriedkami obnova konania, preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania a opravy zrejmých omylov a nesprávností.

Podľa § 77 ods. 1 a 2 daňového poriadku „Rozhodnutie, ktoré je právoplatné, okrem daňovej exekučnej výzvy a rozhodnutia o odvolaní proti daňovej exekučnej výzve, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať druhostupňový orgán. Podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sa podáva orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal, a môže byť podaný najneskôr do troch rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktoré sa navrhuje preskúmať.“

Podľa § 77 ods. 7 „Orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania môže mimo odvolacieho konania rozhodnutie zrušiť, zmeniť alebo zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie, ak nezaniklo právo na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenia nároku podľa osobitných predpisov.“

Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov.

Rozhodnutie o vyrubení dane musí obsahovať podľa daňového poriadku výrok, odôvodnenie, poučenie o opravnom prostriedku a náležitosti podľa § 63 ods. 3 daňového poriadku.

Podľa § 63 ods. 12 daňového poriadku, v prípade formálnych nesprávností má orgán, ktorý rozhodnutie vydal možnosť opraviť na podnet účastníka konania alebo z vlastného podnetu chyby v písaní, počítaní, chýbajúce formálne náležitosti a iné zrejmé nesprávnosti v rozhodnutí a povinnosť upovedomiť o tom oznámením účastníka konania.

Ak sa bude nájomca brániť, nezákonnosťou rozhodnutí o vyrubení dane a v mimoriadnom opravnom konaní dôjde k zrušeniu rozhodnutí, správa dane bude môcť vyrubiť daň spätne správnemu daňovému subjektu, ak nebude právo na vyrubenie dane premlčané. V takom prípade je zároveň potrebné vrátiť daňovníkovi daňový preplatok vzniknutý zrušením rozhodnutí o vyrubení dane spoločnosti podľa § 79 a nasl. daňového poriadku. 

Postup správcu dane v prípade nepodania daňového priznania a nezaplatenia dane daňovým subjektom

Podľa § 15 ods. 3 daňového poriadku „Ak daňový subjekt nepodal daňové priznanie, a to na výzvu správcu dane podľa odsekov 1 a 2, správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok. Ak daňový subjekt po doručení oznámenia o začatí určovania dane podľa pomôcok podá daňové priznanie, správca dane ho môže použiť ako pomôcku. Daňové priznanie nemožno podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré bola daňovému subjektu určená daň podľa pomôcok, to neplatí ak je správcom dane obec.“

Okrem toho správca dane nepodanie daňového priznania sankcionuje ako správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, za ktorý uloží obec v postavení správcu dane pokutu najviac do výšky vyrubenej dane, nie menej ako 5 eur, najviac však do 3 000 eur podľa § 155 ods. 1 písm. a) daňového poriadku. Túto pokutu je zároveň správca povinný uložiť obligatórne, čo znamená, že správca dane sa nemôže rozhodnúť či pokutu uloží alebo nie.

Podľa § 48 ods. 1 správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, v prípade ak daňový subjekt:

1. nepodá daňové priznanie ani na výzvu správcu dane,
2. nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú so svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo
3. neumožní vykonať daňovú kontrolu.

V prípade, že správca dane pristúpi k určeniu dane podľa pomôcok za splnenia podmienok § 48 ods. 1 daňového poriadku, oznámi daňovému subjektu určovanie dane podľa pomôcok, pričom podľa § 48 ods. 3 daňového poriadku „Správca dane je pri určení dane oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Pomôckami môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených u poskytovateľov platobných služieb a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu alebo podobných daňových subjektov.“ V prípade dane z nehnuteľností tak pomôckami môžu byť najmä výpisy z listov vlastníctva, katastrálna mapa, prípadne výsledok miestneho zisťovania.

Podstatným právnym predpokladom na možnosť vymáhať daňový nedoplatok je právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia, z ktorého daňový dlh vznikol.

Zaslanie výzvy na zaplatenie daňového nedoplatku je na základe § 80 ods. 1 a 2  nepovinné, teda správca dane tak môže, ale nemusí urobiť. Správca dane môže priamo vymáhať daňový nedoplatok aj bez toho, aby využil inštitút tejto výzvy. Je to však vhodný nástroj, ako dať poslednú šancu daňovému dlžníkovi splniť si svoju daňovú povinnosť bez potreby realizácie nákladného výkonu rozhodnutia, pričom niekedy môže ísť aj o obyčajné „zabudnutie“. Ide teda o efektívny a nenáročný nástroj na zlepšenie výberu daní a poplatkov, keďže je všeobecne známe, že čím dlhší čas uplynul od splatnosti dane alebo poplatku, tým sa postupom času viac znižuje šanca na ich zaplatenie.

Proti výzve na zaplatenie daňového nedoplatku možno podať námietku do 15 dní od jej doručenia a podanie námietky má odkladný účinok. Rozhodnutie o vyhovení námietke nemusí obsahovať odôvodnenie.

Podľa § 80 ods. 2 daňového poriadku „Výzva sa použije aj na zaplatenie iných peňažných plnení, ktoré nie sú daňou a ktoré boli uložené rozhodnutím správcu dane podľa tohto zákona vrátane exekučných nákladov a hotových výdavkov.“

Doručenie výzvy na zaplatenie daňového nedoplatku podľa § 80 daňového poriadku má

však rozhodujúci význam pre plynutie premlčacej lehoty práva na vymáhanie daňového nedoplatku.

S poukazom na uvedené v záujme posilnenia právnej istoty obce ako správcu dane pri vymáhaní daňového nedoplatku je vhodné výzvu podľa § 80 daňovému dlžníkovi zasielať.

V prípade nezaplatenia dane prichádza do úvahy niekoľko možností pre správcu dane.

Prvým nástrojom tlaku na daňových dlžníkov je zverejňovanie zoznamu daňových dlžníkov. Správca dane, ktorým je obec, môže zverejniť zoznam daňových dlžníkov podľa § 52 ods. 2 daňového poriadku. Ide o daňových dlžníkov podľa stavu k 31. decembru predchádzajúceho roka, u ktorých úhrnná výška daňových nedoplatkov presiahla u fyzickej osoby 160 eur a u právnickej osoby 1 600 eur.

Podľa § 81 ods. 1 daňového poriadku na zabezpečenie daňového nedoplatku môže rozhodnutím správcu dane vzniknúť záložné právo k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka alebo k pohľadávke daňového dlžníka. Teda správca dane môže na zabezpečenie daňového nedoplatku zriadiť záložné právo k akejkoľvek veci vo vlastníctve daňového dlžníka, taktiež k jeho cenným papierom alebo k pohľadávkam.

Rovnako môže správca dane rozhodnúť o zabezpečení daňového nedoplatku zriadením záložného práva k predmetu záložného práva, ktorý daňový dlžník nadobudne v budúcnosti, a to aj vtedy, ak predmet záložného práva vznikne v budúcnosti alebo jeho vznik závisí od splnenia podmienky. Teda môže ísť aj o veci alebo pohľadávky, ktoré ešte daňový dlžník nemá, ale bude ich mať v budúcnosti (napr. ak má správca dane vedomosť o tom, že daňový dlžník niečo nadobudne v budúcnosti, môže zriadiť záložné právo aj k takémuto „budúcemu“ predmetu.)

Správca dane dbá, aby hodnota predmetu záložného práva bola primeraná sume daňového nedoplatku, na zabezpečenie ktorého sa záložné právo zriaďuje. Ak daňový dlžník v čase vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva nevlastní predmet záložného práva, ktorého hodnota je primeraná sume daňového nedoplatku, môže správca dane rozhodnúť o zriadení záložného práva aj na predmet vyššej hodnoty.

Rozhodnutie o zriadení záložného práva s vyznačením jeho vykonateľnosti sa zašle na

zápis do katastra nehnuteľností, ak ide o zriadenie záložného práva na nehnuteľnosti, alebo inému registru, kde sa evidujú záložné práva (napr. Notársky centrálny register záložných práv). Katastru nehnuteľností alebo inému registru následne správca dane tiež oznámi, kedy rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

Určitý motivačný charakter má aj úrok z omeškania podľa § 156 daňového poriadku. Ten sa vyrubí z dlžnej sumy dane za každý deň omeškania s platbou začínajúc dňom nasledujúcim po dni jej splatnosti až do dňa platby vrátane.  Pri výpočte úroku sa použije štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom mal byť preddavok na daň zaplatený alebo odvedený, alebo splátka dane zaplatená. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte úroku z omeškania sa použije ročná úroková sadzba 15 %.

Úrok z omeškania sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou a nemožno ho vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt bol povinný zaplatiť alebo odviesť daň.

Úrok z omeškania sa nevyrubí, ak jeho výška alebo súčet úrokov z omeškania za všetky

splátky na daň podľa osobitného predpisu za príslušné zdaňovacie obdobie nepresiahne v úhrne 3 eurá, ak je správcom dane obec. Považuje sa za súčasť dane podľa § 2 písm. b) daňového poriadku.

Obce majú v zásade dve možnosti, ako zabezpečiť nútenú úhradu daňového

nedoplatku, ak ani vyššie uvedené inštitúty neviedli k pozitívnemu výsledku a to:

1. poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora,
2. vykonať daňové exekučné konanie vo vlastnej réžii.

Exekučným titulom budú rozhodnutia o vyrubení dane za jednotlivé obdobia, nie výzva na zaplatenie daňového nedoplatku. Výzva má význam len vo vzťahu k premlčaniu daňových nedoplatkov.

Obec môže poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora. Súdny exekútor je prideľovaný náhodne, nie je tak už možné si exekútora vybrať podľa vlastných preferencií. Súdny exekútor postupuje podľa ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti na podklade exekučného titulu, ktorým je právoplatné rozhodnutie obce, ktorým bolo uložené plnenie alebo výkaz daňových nedoplatkov.

V praxi sa ako exekučný titul používa viac výkaz daňových nedoplatkov, keďže obsahuje v jednom dokumente všetky daňové nedoplatky daňového dlžníka. Náležitosti výkazu daňového nedoplatku ustanovuje § 89 ods. 2 daňového poriadku, pričom výkaz daňových nedoplatkov je vykonateľný dňom jeho vyhotovenia a daňový dlžník sa neupovedomuje o jeho zostavení ani o jeho vykonateľnosti. Je to akoby súpis všetkých daňových nedoplatkov konkrétnej osoby.

Obec môže realizovať aj vlastné daňové exekučné konanie. Táto možnosť ale nie je veľmi využívaná, pretože obce a mestá väčšinou nemajú potrebné odborné kapacity na to, aby takéto pomerne náročné konanie viedli, preto radšej celou agendou poveria súdneho exekútora. Na druhej strane, daňové exekučné konanie umožňuje mať priamy dohľad nad vymáhaním svojich pohľadávok a nebyť tak závislým od postupu súdneho exekútora.