Bulletín » Žobranie v slovenských obciach

Publikované , doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates

Žobranie na verejných priestranstvách predstavuje závažný, aktuálny, no nepochybne historicky determinovaný spoločenský problém. Môžeme ho bez výhrad považovať za nežiadúci sociopatologický jav.

Tento článok predstavujesociologicko–právny pohľad na žobranie na verejne prístupných miestach, tak z hľadiska ústavnej koncepcie základných práv a slobôd, a to:

  • Čl. 16 ods. 1 (nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia),
  • Čl. 17 ods. 1 (osobná sloboda) a 
  • Čl. 44 ods. 1 a 2 (právo na priaznivé životné prostredie)

Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj z hľadiska samosprávnych oprávnení obcí vlastnou normotvorbou obmedzovať vyššie uvedené základné práva a slobody.

Nemožno viesť akékoľvek úvahy nad inštitútom základných práv a slobôd bez poukazu na sociologické súvislosti s nimi bezprostredne spojené, keďže základné práva a slobody, tak ako ich vymedzuje vo svojej II. hlave ústava, sú tou oblasťou právneho poriadku každého štátu, v ktorej sa v najširšej miere prejavuje rozmer práva, v zmysle ktorého je právo spoločenským fenoménom, tzn. vzniká, vyvíja sa a existuje vždy v rámci spoločnosti a nikdy nie mimo nej. Takéto značne prirodzeno-právne chápanie možno v najčistejšej podobe badať najmä u skupiny základných ľudských práv a slobôd, v mnohých štátoch označovaných ako osobné práva, do ktorej zaraďujeme aj týmto príspevkom skúmané Čl. 16 a Čl. 17 ústavy.

Ľudia, vrstva obyvateľov nachádzajúcich sa v sociálnej alebo hmotnej núdzi, ktorí sa nedokážu uživiť vlastnými prostriedkami tvoria prirodzenú súčasť každej spoločnosti. Pre človeka v núdzi je však nepríjemné, že prijímaním takejto pomoci sa zároveň vystavuje kontrole a zásahom do súkromia zo strany verejnej moci. Niektoré ohrozené skupiny sa v minulosti, podobne ako dnes, dostávali do situácií hmotnej núdze pomerne často. Tradične sem patrili telesne a duševne postihnutí – mrzáci, slepci, hluchonemí, mentálne retardovaní. V minulosti sa tieto defekty vyskytovali v oveľa väčšej miere. (Pozn.: Namiesto výrazov telesne postihnutí, duševne postihnutí, mentálne retardovaní sa odborníkmi v oblasti práv ľudí s postihnutím v súčasnosti odporúča používanie výrazov - osoby s telesným postihnutím, osoby s duševným postihnutím, človek s mentálnou retardáciou, resp. mentálnym postihnutím. Taktiež sa neodporúča používanie výrazov mrzák, slepec, hluchonemý, keďže môžu pôsobiť zraňujúco až urážlivo, z analogických dôvodov sa neodporúča používanie pojmov defekt, defektný, defektológia.)

Tradičná sociálna starostlivosť sa zameriavala aj na vdovy a siroty pri strate živiteľa. Ľudia upadali do biedy aj v dôsledku rôznych prírodných a ekonomických katastrof či kríz, neúrod, epidémii, vojen, povodní, požiarov, a i. Ďalší rizikový faktor predstavovala staroba. S rozvojom priemyselnej výroby a prisťahovalectvom veľkého počtu ľudí do miest počet žobrákov narastal do dovtedy nepoznaných rozmerov. Ako kľúč na poskytnutie pomoci sa rozhodujúcim kritériom stala práceschopnosť či práceneschopnosť žobráka. Ďalším kritériom bolo prísne rozlišovanie na „domácich“ a „cudzích“ ľudí v núdzi – teda domovská príslušnosť.

 

Pokiaľ ide o právne opatrenia v Habsburskej monarchii k rozhodujúcim patrili:

Nariadenie Miestodržiteľskej rady o zákaze potláčania žobráctva z prvej polovice 18. storočia, vyzývajúce na kresťanskú dobročinnosť, no zároveň zdôrazňujúce potrebu opatrnosti voči predstieranej chudobe. Žobranie bolo povolené iba domácim práceneschopným žobrákom.

Nariadenie Márie Terézie z r. 1775 prikázalo umiestňovať „nehodných“ žobrajúcich do tzv. robotárni, represia sa však vo forme nútených prác v Európe okrem Holandska a Anglicka neujala.

Trestný zákonník Jozefa II. z r. 1787, ktorý dal definitívnu podobu policajnému postupu voči žobrákom. (Dudeková, G.: Od milosrdenstva k štátnej opatere, História č. 6/2007, 7. ročník, www.historiarevue.sk.)

 

V súčasnosti žije v našich obciach a mestách približne štyridsaťtisíc viditeľných žobrákov, obyčajne bezdomovcov a tulákov. Približne desaťtisícom Slovákov podobný osud údajne hrozí. Podľa údajov bratislavskej mestskej polície si za jeden deň žobrák v centre Bratislavy vyžobre aj päťdesiat eur..

Vo všetkých prípadoch a formách žobrania ide o činnosť ľudskú so závažnými dôsledkami v rámci spoločenských vzťahov. Ako taká by teda mala byť predmetom úpravy práva, teda právnych noriem, ako objektívne podmienených pravidiel správania sa vyjadrených v štátom stanovenej forme, teda v prameňoch práva. Na margo tejto požiadavky však musím konštatovať, že v súčasnom platnom právnom systéme Slovenskej republiky nenájdeme právnu reguláciu uvedených spoločenských vzťahov v žiadnom zo zákonných normatívnych právnych aktov.

Avšak inštitút zákazu žobrania na verejných priestranstvách upravený podzákonným právnym aktom – cestou všeobecne záväzného nariadenia obce, sa stal predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ ) sp. zn. II. ÚS 45/96.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal na ústavný súd návrh na začatie konania podľa Čl. 125 písm. c) ústavy o súlade všeobecne záväzného nariadenia miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava – Staré Mesto č. 3/1995, ktorým sa zakazuje žobranie alebo požívanie alkoholických nápojov na verejných priestranstvách mestskej časti, s Čl. 2 ods. 3, Čl. 13 ods. 1 a 2, s Čl. 67 a Čl. 68 ústavy, s Čl. 2 ods. 3 a s Čl. 4 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, s § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v z. n. p. (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a s § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v z. n. p. Ústavný súd generálnemu prokurátorovi vyhovel a nálezom sp. zn. II. ÚS 45/1996 vyslovil nesúlad staromestského všeobecne záväzného nariadenia s uvedenými predpismi.

Ústavný súd zaujal stanovisko, že žobranie na verejných priestranstvách nemôže byť samo o sebe neprípustným, resp. zakázaným konaním. Neprípustnosť alebo zákaz nemá oporu v žiadnej zákonnej úprave. Všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa zakazuje žobranie na verejných priestranstvách, teda nie je v súlade s Čl. 13 ods. 1 ústavy, podľa ktorého povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. [Pozn.: Ide o znenie Čl. 13 ods. 1 ústavy v čase predmetného konania ústavného súdu; po prijatí ústavného zákona č. 90 / 2001 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2001 je dikcia Čl. 13 ods. 1 písm. a) nasledovná: „Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“]

Napriek nepochybne správnym záverom ústavného súdu v predmetnom konaní sa vo vzťahu k inštitútu zákazu žobrania na verejne prístupných miestach podzákonným právnym aktom cestou všeobecne záväzných nariadení obcí a vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 45/1996 vynára niekoľko mimoriadne zaujímavých interpretačných otázok.

Ako interpretačný problém sa z môjho pohľadu javí výklad § 48 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v z. n. p. (ďalej len „zákon o priestupkoch“), podľa ktorého: „Priestupkom proti verejnému poriadku je porušenie aj iných povinností, než uvedených v § 47 tohto zákona, ak sú ustanovené všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane všeobecne záväzných nariadení obcí a všeobecne záväzných vyhlášok miestnych orgánov štátnej správy, ak sa takýmto konaním ohrozí alebo naruší verejný poriadok.“

A práve v tomto ustanovení v uvedenom konaní pred ústavným súdom mestská časť Bratislava – Staré Mesto hľadala Článkom 13 ústavy požadované zákonné splnomocnenie na ustanovenie povinnosti neprípustnosti žobrania na verejných priestranstvách v tejto mestskej časti všeobecne záväzným nariadením obce/mestskej časti.

Mestská časť Bratislava – Staré Mesto však argumentáciou založenou na § 48 zákona o priestupkoch v konaní pred ústavným súdom neuspela. Ústavný súd totiž vyslovil,: „že zákon o priestupkoch, aj keď splnomocňuje obce na vydanie všeobecne záväzných nariadení upravujúcich priestupok proti verejnému poriadku, neobsahuje splnomocnenie na ustanovovanie povinností, ktoré by boli v rozpore so zachovaním určitého základného práva alebo slobody.“

Zaujímavé je však zamyslenie sa nad otázkou, či nerelativizuje takýto nález samotnú podstatu § 48 zákona o priestupkoch, nečiní z neho obsolentnú (nadbytočnú) právnu normu a nerobí z neho de facto nepoužiteľné právne ustanovenie. Totiž len veľmi ťažko je možné nájsť také konanie, ktoré by bolo všeobecne záväzným nariadením obce prehlásené za priestupok, a zároveň by bolo takým správaním, ktorým sa neuplatňuje niektoré z ústavou priznaných základných práv alebo slobôd. S určitou dávkou vedeckej nepresnosti si dovolím povedať, že ide o požiadavku prinajmenej veľmi ťažko realizovateľnú v praxi.

Máte záujem o právne poradenstvo? Naša advokátska kancelária sa špecializuje na rôzne oblasti práva. Napíšte nám a spoločne nájdeme riešenie.

Mám záujem o spoluprácu