Bulletín » Diskriminácia zamestnanca na pracovisku

Publikované , doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates

Článok sa venuje legálnemu zakotveniu diskriminácie v pracovnom prostredí a analyzuje formy diskriminácie na pracovisku. Poukazuje na rozdiely pojmov „diskriminácia“ a „šikanovanie“, ktoré však spôsobujú rovnaké následky. V tomto kontexte objasňuje pojmy mobbing a bossing. Kladie dôraz na rozhodovaciu činnosť súdov. Záverom objasňuje právne prostriedky ochrany proti diskriminácii na pracovisku, ktoré majú zamestnanci k dispozícií v súvislosti s účinným bránením svojich práv.

 

Diskriminácia ako spoločenský a právny fenomén

Diskriminácia ako patologický spoločenský fenomén je v súčasnosti natoľko rozšíreným, aktuálnym a neustále diskutovaným javom, že bolo nevyhnutné zakotviť právny rámec regulujúci diskrimináciu prostredníctvom samostatného právneho predpisu. Týmto právnym predpisom sa stal zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Základné východisko zásady rovnakého zaobchádzania je však zakotvené už v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava SR“), konkrétne v článku 12 ods. 1: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“ Toto generálne pravidlo sa vzťahuje na všetky sféry pôsobenia človeka v akomkoľvek sociálnom spoločenstve, a jeho konkretizácia postupne presahuje do jednotlivých čiastkových oblastí a odvetví fungovania spoločnosti a práva.

Okrem Ústavy SR ako najvyššieho zákonu štátu a antidiskriminačného zákona, nachádza zásada rovnakého zaobchádzania svoje vyjadrenie aj v rámci jednotlivých ustanovení právnych predpisov, upravujúcich konkrétne okruhy právnych vzťahov, napr. v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce.

Vo vzťahu k pracovnoprávnej oblasti je základný rámec rovnakého zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie súčasťou článku 36 Ústavy SR, podľa ktorého „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky“.

Zásada rovnakého zaobchádzania ako jedna z nosných zásad demokratickej spoločnosti je v rámci pracovnoprávnej sféry dôležitou súčasťou každého pracovného vzťahu, s výraznými účinkami na celkovú výkonnosť a produktivitu práce. Právna úprava diskriminácie poskytuje kvalitný základ pre účinné bránenie práv zamestnancov. Podoby diskriminácie na pracovisku sú však v neustálom pohybe. Diskriminácia na pracovisku sa vyskytuje v rôznych formách a je rôznej intenzity, niekedy sa realizuje vo výraznej miere, inokedy skrytým spôsobom. Preto je potrebné neustále dozerať a dbať na rovnaký prístup k zamestnancom a postupne zdokonaľovať právnu úpravu v oblasti diskriminácie.

Antidiskriminačný zákon tvorí jeden z nosných pilierov boja proti diskriminácii. Zameriava sa najmä na oblasť sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovaní tovarov a služieb, vzdelávania, pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov vo vzťahu ku ktorým prísne dbá na dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania. Rovnako stanovuje i princípy a postupy právnej ochrany v súvislosti s porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania.

Pracovno-právna diskriminácia predstavuje nežiaduci sociálno-patologický fenomén, ktorý napriek rozsiahlym eliminačným snahám nielen vnútroštátnych orgánov, ale i európskych inštitúcií nie je v praxi ojedinelým javom.

V oblasti pracovnoprávnych vzťahov je zákaz diskriminácie zaradený medzi základné zásady Zákonníka práce, ktoré predstavujú platformu pre dodržiavanie rovnoprávnosti počas celého trvania pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca u zamestnávateľa. Dôrazná implementácia zákazu diskriminácie je výrazom vývoja prosociálne orientovanej a výrazne zamestnanecky protektatívnej politiky Európskej únie, ktorá prostredníctvom zakotvenia obdobných právnych požiadaviek pracuje na budovaní jednotného európskeho trhu, demokratizácií spoločnosti a právnosti štátov.

Pracovné prostredie, pre ktoré je typický subordinačný vzťah, t. j. vzťah nadriadenosti a podriadenosti medzi zamestnávateľom a zamestnancom vytvára široký priestor pre rôzne formy diskriminačného alebo šikanózneho správania nielen zamestnávateľa voči zamestnancom, ale i kolektívu zamestnancov voči jednotlivcovi.

 

Diskriminácia a šikanovanie na pracovisku

Diskriminácia a šikanovanie sú pojmy podobného charakteru, ktoré sa v mnohých aspektoch prelínajú, avšak existujú medzi nimi určité odlišnosti.

Diskriminácia v pracovnom práve vo všeobecnosti zakladá na diskriminačných znakoch, na základe ktorých dochádza k uprednostňovaniu, vylúčeniu, separácii alebo akejkoľvek inej cielenej selekcii. Cieľom týchto konaní je ohrozenie alebo popretie rovnakého zaobchádzania so zamestnancami v pracovnoprávnych vzťahoch a znemožnenie ich prístupu k rovnakým možnostiam v rámci pracovnoprávnych vzťahov.

Šikanovanie je správanie založené prevažne na psychickom prenasledovaní, často spojenom i s verbálnymi útokmi a spočíva v poškodení zamestnanca a v spôsobení inej ujmy rôzneho charakteru. Podstata šikanózneho správania prioritne nemusí mať pôvod v určitých diskriminačných znakoch.

V tomto práve spočíva rozdielnosť medzi diskrimináciou a šikanovaním, i keď ich prejavy môžu mať často podobný charakter. Ich odlišovacím znakom je teda objekt tohto nežiaduceho správania, ktorým je pri šikane určitý konkrétny zamestnanec, ktorý nie je vymedzený „druhovo“ a teda nemusí byť, ale samozrejme môže byť príslušníkom určitej skupiny určenej napríklad podľa farby pleti, náboženského vyznania alebo sociálneho pôvodu. Diskriminácia môže byť prítomná i v pozitívnej forme, ktorá sa prejavuje neodôvodneným a neobjektívnym zvýhodňovaním zamestnanca v porovnaní s inými zamestnancami. Šikanovanie ako nerovnaké zaobchádzanie so zamestnancom nepozná pozitívne prejavy, keďže jeho cieľom je spôsobiť osobe najmä ujmu.

 

Mobbing a bossing na pracovisku

Zámer poškodiť zamestnanca predstavuje spoločný prienik šikanovania a diskriminácie v pracovnom vzťahu. Druh takéhoto konania sa najčastejšie prejavuje v dvoch najvypuklejších formách, a to vo forme mobbingu a bossingu.

Slovenský právny poriadok zatiaľ nemá zakotvenú legálnu definíciu pojmu mobbing a bossing. Rovnako teda nie sú konkretizované ani prostriedky ochrany pred nepriaznivým pôsobením týchto javov v pracovnom práve. Analogicky možno proti nim použiť prostriedky obrany uplatniteľné v súvislosti s diskriminačným konaním.

Prvá legálna definícia mobbingu bola zakotvená v právnej úprave Švédska, ktorej obsahom je samostatný zákon o násilnej diskriminácii v pracovnom živote. Mobbingom je opakované negatívne alebo zavrhnutiahodné činnosti, ktoré výrazným ofenzívnym spôsobom zasahujú do integrity zamestnancov, a ktorých následkom je i vylúčenie zamestnancov z pracovného kolektívu. Vo Švédsku existuje výslovné zakotvenie povinnosti zamestnávateľov, aby pri riadení a plánovaní práce postupovali tak, aby výskytu mobbingu v čo najväčšej možnej miere predchádzali.

V praxi nie je nezvyčajným javom ani šikanovanie „z vrchných poschodí“, tzv. bossing. Bossing predstavuje mobbing zo strany nadriadených. V rámci tejto vzťahovej patológie je iniciátorom nerovnakého zaobchádzania nadriadený, ktorý zneužíva svoje postavenie a právomoc, a tým zasahuje do výkonu práce zamestnancov neodôvodnene neprimeraným a nekorektným spôsobom. Bossing sa na pracovisku môže prejavovať v rôznych formách a zasahovať do sfér odmeňovania, pracovnej vyťaženosti, pracovných výsledkov, alebo časovej a výkonnostnej sféry.

Keďže šikanovanie a diskriminácia v pracovnoprávnych vzťahoch sa čo do svojej podstaty zhodujú, v závislosti od prejavov, akými sa konkrétne šikanózne konanie vyznačuje môže ísť buď o konanie subsumovateľné pod diskrimináciu a antidiskriminačný zákon, alebo môže ísť o všeobecnejšiu kategóriu, ktorou je zneužitie práva. Ustanovenia Zákonníka práce, ktorých predmetom je úprava práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch sa mnohokrát vyznačujú veľmi všeobecným rázom. Táto nedôslednosť úpravy, resp. až absencia legálneho vyjadrenia patologických javov v pracovnom živote vytvára široký priestor pre zneužívanie práva. V jeho dôsledku zamestnanci sami niekedy ani nepostrehnú neprávosť na nich páchanú, pretože neprimerane konajúci bossujúci zamestnávateľ zdanlivo neporušuje žiadne konkrétne ustanovenie pracovnoprávnych predpisov. Preto možno túto situáciu vyhodnotiť v kontexte článku 2 základných zásad Zákonníka práce, ktorý obsahuje všeobecný imperatív konať v súlade s dobrými mravmi a zároveň zákaz zneužívania práva. Toto ustanovenie má predstavovať akýsi mantinel pre výkon subjektívnych práv a povinností zadefinovaných všeobecným spôsobom. V prípade, ak je tento mantinel prekonaný, možno konštatovať protiprávnosť konania.

Máte záujem o právne poradenstvo? Naša advokátska kancelária sa špecializuje na rôzne oblasti práva. Napíšte nám a spoločne nájdeme riešenie.

Mám záujem o spoluprácu