Obce si v mnohých prípadoch svoje práva zo súkromnoprávnych vzťahov, napríklad nájmu z nájomných zmlúv, úrokov z omeškania zo zmlúv dielo, škody, bezdôvodného obohatenia a pod. neuplatňujú včas. Platí pritom stará rímska zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým” (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. mnohé majetkové práva obce sa teda uplynutím zákonných lehôt premlčia a stávajú sa tak nedobytnými. Inštitút premlčania je prejavom princípu právnej istoty v súkromnoprávnych vzťahoch. U mnohých dlžníkov je však námietka premlčania jedinou procesnou obranou. Namieste je preto úvaha, či v extrémne výnimočných prípadoch nemôže byť vznesenie námietky premlčania dlžníkom v rozpore s dobrými mravmi. Príspevok vysvetľuje túto pomerne neprebádanú problematiku.
Výkon práva v rozpore s dobrými mravmi
Vznesenie námietky premlčania je právom dlžníka. Výkon práva v rozpore s dobrými mravmi upravuje § 3 zákona č. 40/1967 Občianskeho zákonníka v z. n. p. (ďalej len „Občiansky zákonník“), podľa ktorého „Výkon práva a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.“
Zmyslom inštitútu premlčania vo vzťahu k veriteľovi je stimulácia jeho aktívneho prístupu k uplatňovaniu svojich subjektívnych práv. Preto, ak si veriteľ nestráži svoje splatné pohľadávky a nedomáha sa svojich subjektívnych práv, na vznesenú námietku premlčania je možné hľadieť ako výkon práva prislúchajúce dlžníkovi.
Opačná skutková situácia môže nastať, ak sa veriteľ aktívne voči dlžníkovi svojho práva dožadoval a nezostával pasívny vo vzťahu k svojej pohľadávke. Ide napríklad o situácie keď veriteľ vychádzajúc v ústrety dlžníkovi bol ochotný akceptovať dohodu o postupnom splatení dlhu, vďaka čomu získaval aspoň čiastočné plnenie a k súdnemu vymáhaniu pohľadávky pristúpil až potom, čo prestal dlžník svoj dlh splácať úplne.
Vo výnimočných skutkových okolnostiach sa môže konanie dlžníka vo vzťahu k veriteľovi priečiť dobrým mravom a samotné vznesenie námietky premlčania v kontexte týchto okolností môže byť prejavom zneužitia subjektívneho práva s účinkami, ktoré majú za následok poškodenie veriteľa.
Obce častokárt svojim dlžníkom zhovievavo a ako prejav ústretovosti poskytnú výhody, najčastejšie umožňujú dlh splácať postupne a bez akýchkoľvek nárokov na príslušenstvo (napr. úroky) formou rôznych „splátkových kalendárov“. V obciach bez náležitej právnej podpory tak obce častokrát činia bez zabezpečenia svojho záväzku zabezpečovacími inštitútmi, napríklad vo forme uznania dlhu alebo uznania záväzku, čím by sa predĺžila premlčacia doba. Obce sa dobromyseľne „spoliehajú“ na to, že dlžník si svoj záväzok voči nej splní v súlade s ich dohodou o plnení v splátkach.
Ústavný súd Slovenskej republiky aj judikatúra všeobecných súdov sa zhodujú, na tom, že pokiaľ ide o rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, môže byť ad hoc vznesenie námietky premlčania dlžníkom považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Z JUDIKATÚRY
„Najvyšší súd ČR v tejto súvislosti judikoval, že je zneužitím práva nakladať so zmluvou ako s platnou, pokiaľ sa z nej ťažia výhody, a po ich vyčerpaní, uplatniť jej neplatnosť. (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.: 28 Cdo 971/2004)
„Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných, či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany konania, ktorá márne uplynutie premlčacej doby nezavinila, a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil v čas. “ (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.: I ÚS 33/2012).
Rozpor uplatnenia námietky premlčania s dobrými mravmi, nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov, spojených iba s uplatneným nárokom, ale i z okolností, za ktorých bola táto námietka uplatnená. Správne teda okresný súd posudzoval nielen okolnosti, za ktorých došlo k spôsobeniu škody mal. navrhovateľa, ale i okolnosti, ktoré tu boli v čase, kedy odporca námietku premlčania nároku navrhovateľa uplatnil. V tejto súvislosti okresný súd správne vyhodnotil, že odporca využil formálne nedostatky uplatnenia nároku na náhradu škody v trestnom konaní vo svoj prospech, prostredníctvom námietky premlčania, a preto správne skúmal, či vznesenie takejto námietky premlčania, je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu v súlade s ust. § 3 ods. 1 OZ a vyslovil záver, že vznesená námietka premlčania zo strany odporcu je síce v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona, avšak nemôže požívať materiálnu právnu ochranu v občianskom súdnom konaní.“ (Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9Co/459/2011).
Záver
Uplatnenie námietky premlčania je zásadne právom dlžníka a zaťažuje nečinného neobozretného veriteľa. Vo výnimočných skutkových okolnostiach sa však uplatnenie námietky premlčania môže priečiť dobrým mravom, t.j. súhrnu spoločenských a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji preukazujú istú nemennosť, sú akceptované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem správania.
