V zmysle § 4 ods. 3 písm. e) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v z. n. p. (ďalej len “zákon o obecnom zriadení“) je obec pri výkone samosprávy povinná utvárať celkový účinný systém kontroly a vytvárať vhodné organizačné, finančné, personálne a materiálne podmienky na jeho nezávislý výkon. Takto vybudovaný štandardný vnútorný kontrolný systém v samospráve vhodne dopĺňajú právne inštitúty, ktoré majú svojím zameraním prispieť k ďalšiemu zvýšeniu miery kontroly v slovenskej samospráve. Ide predovšetkým o inštitúty, ktoré umožňujú vo forme rôznych prejavov priamej demokracie obyvateľom samosprávnych celkov aj ľubovoľným iným fyzickým a právnickým osobám podieľať sa na kontrole v obciach. Fenomén priamej demokracie je prejavom ústavného práva podieľať sa na správe vecí verejných priamo.
K takto charakterizovaným právnym nástrojom spoločenskej kontroly samosprávy patria najmä:
1. režim povinného hromadného zverejňovania informácií a sprístupňovania informácií na žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácii) v z. n. p.,
2. režim sťažností podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v z. n. p. a
3. režim petícií podľa zákon č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v z. n. p.
Slobodný prístup k informáciám
Najvýznamnejším právnym predpisom, ktorý v súčasnosti upravuje v slovenskom právnom poriadku inštitút spoločenskej kontroly verejnej správy je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácii) v z. n. p. (ďalej len „zákon o slobode informácií“). Právna úprava spoločenskej kontroly verejnej správy sa v našom právnom poriadku po spoločenských zmenách v r. 1989 presadzovala len veľmi dlho a ťažko – od vyčlenenia petícií z vládnej vyhlášky č. 150/1958 Ú. v. o vybavovaní sťažností, oznámení a podnetov pracujúcich v roku 1990, cez proces schvaľovania zákona o sťažnostiach od roku 1992 do roku 1998(Pozn. autora: v roku 1998 bol schválený prvý zákon o sťažnostiach publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 152/1998 Z. z.), až po režim podnetov smerujúcich k získavaniu informácií v roku 2000.
Po nasledujúcom legislatívnom vývoji, ktorý nastúpil po účinnosti zákona o slobode informácií od 1. januára 2001 sa inštitút slobodného prístupu k informáciám stal nepochybne najdôležitejšou formou kontroly verejnej správy zo strany verejnosti.
Otázka „dobrej správy“ či jej princípov je totiž horúcou témou na národnej, ale aj európskej úrovni. Zásada transparentnosti je zakotvená v Čl. 1 a Čl. 10 Zmluvy o Európskej únii, ako aj v Čl. 15 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Transparentné nakladanie s verejnými prostriedkami je možné považovať za súčasť princípu otvorenosti, transparentnosti, ako aj súčasť práva na prístup k informáciám ako základných princípov dobrej správy. Podľa Čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. sú zdrojom všetkej štátnej moci občania. Občania musia byť dobre zoznámení so systémom fungovania zložiek verejnej moci, aby boli schopní posúdiť, či je verejná moc vykonávaná lege artis (podľa zákona). Z ústavného princípu, v zmysle ktorého všetka štátna moc pochádza od občanov, možno vyvodzovať, že štát má byť vo vzťahu k svojim občanom otvorený. Občan musí mať k dispozícii všetky relevantné informácie, ktoré má štát k dispozícii a štát nemôže nič zatajovať, pretože by to bolo popretím legitimity demokratického právneho štátu.
Aj podľa názoru vyjadreného v bode 68 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2010 v spojených veciach C – 92/09 a C–93/09 „zásada transparentnosti umožňuje občanom tesnejšie sa zapájať do rozhodovacieho procesu a zaručuje, že v demokratickom systéme sa administratíva stáva legitímnejšou, efektívnejšou a zodpovednejšou voči občanovi….“ Legislatívny vývoj slobodného prístupu k informáciám uskutočnený jednotlivými novelizáciami zákona o slobode informácií postupne reflektoval na filozofiu a zásady transparentnosti života v demokratickej spoločnosti.
Zákon o slobode informácií rozlišuje dva právne režimy slobodného prístupu k informáciám:
a) hromadné zverejňovanie informácií – povinné na základe zákona voči neobmedzenému a neznámemu okruhu subjektov a
b) individuálne sprístupňovanie informácii na žiadosť – povinné na základe žiadosti voči konkrétnemu žiadateľovi,
pričom samotný zákon o slobode informácií obsahuje
- hmotnoprávnu časť – upravuje podmienky práva a povinné osoby a
- procesnoprávnu časť – upravuje postup pri podávaní a vybavovaní žiadostí o sprístupnenie informácie.
Podľa Dôvodovej správy k návrhu zákona o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácii) má zákon o slobode informácií vo vzťahu k špeciálnym právnym úpravám sprístupňovania informácií charakter zákona všeobecného, ktorý sa aplikuje len vtedy, keď neexistuje špeciálna právna úprava. V prípade konkrétnej žiadosti o sprístupnenie informácie je však na povinnej osobe, aby preukázala existenciu a aplikovateľnosť osobitnej právnej úpravy.
V zmysle zákona o slobode informácií sú oba právne režimy slobodného prístupu k informáciám postavené na rozdielnej východiskovej filozofii.
V prípade režimu hromadného zverejňovania informácií je totiž povinná osoba podľa § 2 tohto zákona o slobode informácií, t. j. aj obec, obcou zriadené rozpočtové a príspevkové organizácia a obcou založené obchodné spoločnosti povinné zverejňovať priamo zo zákona len pozitívne a taxatívne vypočítané informácie.
Naopak, v prípade individuálneho sprístupňovania informácií na žiadosť, je povinná osoba povinná sprístupniť všetky informácie, ktoré má k dispozícii s výnimkou tých, ktoré zákon o slobode informácií, prípadne osobitný predpis negatívne vylučuje.
Zákon o slobode informácií sa od okamihu svojho vzniku stal síce najvýznamnejším nástrojom zmeny od konzervatívneho fungovania verejnej správy k jej otvorenému fungovaniu, avšak v praxi so sebou priniesol mnohé aplikačné problémy, ktoré si vynútili potrebu novelizácií tohto právneho predpisu. Početné a zásadné novelizácie zákona o slobode informácií sa uskutočnili predovšetkým v rokoch 2010 a 2011, kedy sa zákon o slobode informácií zmenil celkom 6-krát, pričom tieto zmeny vyvolali rozsiahlu, tak odbornú, ako aj širšiu spoločenskú diskusiu.
Táto diskusia sa týkala predovšetkým efektívnosti zverejňovania čoraz väčšieho rozsahu informácií na internete, a to predovšetkým novo zavedenej povinnosti zverejňovania zmlúv, faktúr a povinne zverejňovaných zmlúv na webovom sídle povinných osôb. Neuralgickou sa stala otázka, do akej miery je tlak na čoraz väčší rozsah povinne zverejňovaných údajov ešte účinný, a naopak, v akej situácii je už zverejňovanie informácií kontraproduktívne, t. j. stáva sa neefektívnou byrokraciou a spôsobuje stratu prehľadnosti zverejnených dôležitých informácií v množstve nepodstatných informácií, čím sa zverejňovanie navyše stáva neúčinným.
Vo vzťahu k praktickej činnosti obecných samospráv sa negatívne odrazili najmä tri zásadné zmeny režimu povinného zverejňovania zmlúv, faktúr a objednávok na webových sídlach obcí v období jedného roka, t. j. od účinnosti novely uverejnenej pod č. 546/2010 Z. z. (z 1. januára 2011) až po účinnosť novely uverejnenej pod č.382/2011 Z. z. (z 1. januára 2012). Vykonané zmeny sa týkali zavedenia povinnosti, opakovanej zmeny rozsahu a formy zverejňovania zmlúv, faktúr a objednávok na internete obcami. Táto nekoncepčnosť v prístupe zákonodarcu k zmenám právnej úpravy v praxi prispela k právnej neistote a chaotickému konaniu miestnych samospráv pri zverejňovaní informácií na ich webových sídlach.
V rovine de lege ferenda (právnych úvah) musíme pristúpiť kriticky aj k snahe zákonodarcu v uplynulom období novelizovať výlučne režim hromadného zverejňovania informácií, pričom zákonodarca opomenul pristúpiť k nevyhnutne potrebnej zmene individuálneho sprístupňovania informácií na žiadosť.
Podľa môjho názoru režim individuálneho sprístupňovania informácií na žiadosť je v súčasnosti zastaraný a potrebuje komplexnú novelizáciu, ktorej realizácia však bola a stále je mimo záujmu zákonodarcu.
Doterajšie nesprávne nastavenie inštitútu individuálneho sprístupňovania informácií na žiadosť totiž spôsobuje a v praxi reálne častokrát vedie k dvom protichodným extrémom:
- jedným extrémom je šikanózny výkon práva na prístup k informáciám zo strany individuálnych žiadateľom voči orgánom verejnej správy – najmä neúnosne vysoký počet žiadostí voči personálne slabo obsadeným obecným samosprávam a
- druhým opačným extrémom je ignorovanie povinnosti povinnou osobou sprístupňovať informácie žiadateľom, pričom reálna vymožiteľnosť získania informácií zo strany žiadateľa je minimálna; praktická nevymožiteľnosť získania potrebných informácií je založená na existencii negatívnych fiktívnych rozhodnutí zo strany povinnej osoby podľa § 18 ods. 3 a odvolacieho orgánu podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácii s následnou nevyhnutnosťou súdneho prieskumu týchto rozhodnutí v správnom súdnictve.
Navyše vo vzťahu k obecnej samospráve zákon o slobode informácií v § 19 ods. 2 stanovuje zmätočnú úpravu: „Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor).“ Obecný úrad však nemá ani súkromno-právnu ani administratívno-právnu subjektivitu.
Takáto neúčinná právna úprava je navyše podporená komplikovaným sankčným mechanizmom za spáchanie návrhového priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám. Uvedená komplikovanosť je podmienená skutočnosťou, že na vyvodenie priestupkovej zodpovednosti obvodným úradom ako vecnepríslušným orgánom na prejednanie priestupku na úseku slobodného prístupu k informáciám je potrebné právoplatné rozhodnutie krajského súdu o povinnosti sprístupniť informáciu povinnou osobou. Na základe uvedeného možno konštatovať, že zavedením fiktívneho negatívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácií zákonodarca de facto (v skutočnosti, prakticky) legalizoval nečinnosť povinnej osoby. Navyše aj v prípade komplikovaného dosiahnutia právoplatného súdneho rozhodnutia zaväzujúceho povinnú osobu poskytnúť informáciu žiadateľovi, je v prípade obecnej samosprávy otáznym vyvodenie právnej zodpovednosti voči „obecnému úradu“, teda z hľadiska subjektivity k de jure (podľa práva) neexistujúcemu subjektu.
Inštitút slobodného prístupu k informáciám ako najvýznamnejšia forma spoločenskej kontroly nevyhnutne v blízkej budúcnosti potrebuje odborný, odpolitizovaný a vysokokvalifikovaný koncepčný prístup, ktorý by mal vyústiť do novej ucelenej racionálnej úpravy informačného práva.
Sťažnostné právo
Pojem sťažnosť vymedzuje pozitívne v § 3 ods. 1 a ods. 2 zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach ako podanie sťažovateľa, ktorým sa domáha ochrany svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo poukazuje na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy. Podanie sa posudzuje podľa obsahu.
Zákon o sťažnostiach vymedzuje pojem sťažnosť v § 4 aj v negatívnom zmysle, a to tak, že sťažnosťou podľa tohto zákona nie je podanie, ktoré:
a) má charakter dopytu, vyjadrenia, názoru, žiadosti, podnetu alebo návrhu,
b) poukazuje na konkrétne nedostatky v činnosti orgánu verejnej správy, ktorých odstránenie alebo vybavenie je upravené osobitným predpisom,
c) je sťažnosťou podľa osobitného predpisu,
d) smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy vydanému v konaní podľa osobitného predpisu,
e) smeruje proti záverom kontroly, auditu, dohľadu, dozoru alebo inšpekcie podľa osobitného predpisualebo
f) obsahuje utajované skutočnosti alebo z obsahu ktorého je zrejmé, že jeho vybavením ako sťažnosti podľa tohto zákona by došlo k ohrozeniu utajovaných skutočností podľa osobitného predpisu.4b)
Sťažnosťou podľa tohto zákona nie je ani podanie:
a) orgánu verejnej správy, v ktorom upozorňuje na nedostatky v činnosti iného orgánu verejnej správy,
b) osoby poverenej súdom na výkon verejnej moci.
Posúdenie pojmu sťažnosť vyžaduje zo strany zodpovedných zamestnancov obce náležitú analýzu a dôsledné právne posúdenie. V prípade došlého podania je totiž kľúčové posúdiť, či podanie označené ako sťažnosť je alebo nie je sťažnosťou podľa zákona o sťažnostiach. Sťažnosť je podanie a podanie sa posudzuje vždy podľa obsahu a nie podľa názvu. V praxi totiž najväčší problém súvisí s posúdením došlého podania, či je alebo nie je sťažnosťou. Pri nesprávnom posúdení charakteru podania je celý nasledovný procesný postup orgánu verejnej správy nezákonný.
Navyše praktické skúsenosti preukazujú, že väčšina podaní doručených na orgány obecnej samosprávy nesúcich označenie „sťažnosť“ nie sú de jure sťažnosťou v zmysle zákona o sťažnostiach.
Uvedená skutočnosť podľa, môjho názoru, súvisí s tým, že laická verejnosť takmer akýkoľvek prejav, ktorým chce vyjadriť svoju subjektívnu nespokojnosť alebo ľubovoľné výhrady označí najvšeobecnejším spojením „sťažnosť“ odvodeného od prirodzeného slovného spojenia „sťažujem sa“.
Procesný postup vybavovania sťažností, t. j. postup pri podávaní, prijímaní, evidovaní, prešetrovaní a písomnom oznámení výsledku prešetrenia sťažnosti alebo prekontrolovania sťažnosti upravuje komplexne zákon o sťažnostiach.
Na postup orgánu verejnej správy pri vybavovaní sťažností sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, s výnimkou konania o uložení poriadkovej pokuty, na ktoré sa Správny poriadok vzťahuje.
Podľa § 23 zákona o sťažnostiach orgány verejnej správy vykonávajú kontrolu vybavovania sťažnosti, pričom orgán verejnej správy, ktorý sťažnosť vybavil, je oprávnený kontrolovať, či sa opatrenia prijaté na odstránenie nedostatkov a príčin ich vzniku riadne plnia.
Na úseku kontroly vybavovania sťažností je v samosprávnej praxi dlhoročným a diskutovaným problémom vybavovanie sťažností zo strany hlavných kontrolórov obcí. Tento problém má za následok častú nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 18d ods. 1 a § 18f ods. 1 písm. g) zákona o obecnom zriadení v z. n. p. (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) obecnými samosprávami. Podľa ustanovenia § 18d ods. 1 „kontrolnou činnosťou hlavného kontrolóra sa rozumie aj kontrola vybavovania sťažností“ a zároveň podľa dikcie § 18f ods. 1 písm. g) „hlavný kontrolór vybavuje sťažnosti, ak tak ustanovuje štatút obce,“
Naznačený aplikačný problém bol a je do značnej miery ovplyvnený vývojom a zmenou právnej úpravy sťažnostného práva v našom právnom poriadku. Zákon o obecnom zriadení rieši možnosť vybavovania sťažností hlavným kontrolórom obce blanketovým spôsobom, t. j. odkazom na štatút obce. V súčasnosti platný a účinný zákon o sťažnostiach, ktorý predstavuje novú a dôslednejšiu formu úpravy sťažnostného práva rieši v § 11 základnú príslušnosť na vybavenie sťažnosti nasledovne: „Na vybavenie sťažnosti je príslušný orgán verejnej správy, do ktorého pôsobnosti patrí činnosť, o ktorej sa sťažovateľ domnieva, že ňou boli porušené jeho práva alebo právom chránené záujmy. Vybavovanie sťažností orgán verejnej správy upraví vnútorným predpisom. Na vybavenie sťažnosti proti vedúcemu orgánu územnej samosprávy pri výkone štátnej správy je príslušný najbližší orgán štátnej správy, ktorému zákon zveril kontrolnú pôsobnosť podľa osobitného predpisu.“
Zákon o sťažnostiach teda tiež iba blanketovým spôsobom ponecháva organizáciu vybavenia sťažnosti na orgán verejnej správy vybavujúci sťažnosť, a to odkazom na vnútorný predpis, ktorý tento orgán vydá.
V podmienkach obecnej samosprávy je teda obec povinná vydať vnútorný predpis, napr. smernicu alebo zásady na vybavovanie sťažností v podmienkach tejto obce. V tomto vnútornom predpise obec určí okrem iného aj príslušnosť jej orgánov – starostu obce, obecného zastupiteľstva alebo komisií obecného zastupiteľstva alebo zamestnancov obce na vybavovanie sťažností doručených alebo postúpených obci.
V praxi obecných samospráv je veľmi časté, alebo sa stáva až pravidlom, že príslušnosť na vybavovanie sťažností sa zveruje do kompetencií hlavných kontrolórov obcí. Vo vzťahu k tejto zaužívanej praxi je ale potrebné vzniesť dve zásadné výhrady:
1. V zmysle zákona o obecnom zriadení hlavný kontrolór vybavuje sťažnosti, len ak tak ustanovuje štatút obce. V praxi to však štatúty slovenských obcí spravidla nezakotvujú. V súčasnosti platný a účinný zákon o sťažnostiach, ani zákon o obecnom zriadení teda nezverujú priamo a výslovne prešetrovanie a vybavovanie žiadneho z typov sťažností do príslušnosti hlavného kontrolóra obce, len odkazujú na úpravu kompetencie vybavovania sťažností štatútom, teda podzákonným interným právnym aktom.
2. Zverenie vybavovania sťažností v obci do kompetencie hlavného kontrolóra obce štatútom obce sa vyznačuje prirodzenou nelogickosťou a nesúladom so základnými zásadami kontrolnej činnosti. Podľa § 18d ods. 1) zákona o obecnom zriadení sa totiž kontrolnou činnosťou hlavného kontrolóra obce rozumie aj kontrola vybavovania sťažností. Situáciu na úseku sťažností v obci, v rámci ktorej hlavný kontrolór obce aj prešetruje a vybavuje sťažnosti a zároveň aj kontroluje ich vybavovanie, je potrebné hodnotiť ako odporujúcu zásadám objektívnosti, nestrannosti a nezávislosti kontrolnej činnosti. Kontrolný systém, v ktorom je výkon určitej činnosti aj kontrola tejto činnosti zverená jednému a tomu istému subjektu navyše nemôže byť aj z logických dôvodov funkčný.
Pre pochopenie pretrvávajúceho faktického stavu v obecnej samosprávnej praxi vo veci vybavovania sťažností, je potrebné poukázať na donedávna účinnú právnu úpravu sťažnostného práva. Predchádzajúcu právnu úpravu účinnú do 31. januára 2010 predstavoval zákon č. 152/1998 Zb. o sťažnostiach, ktorý v § 11 ods. 1 až 3 stanovoval príslušnosť na vybavenie sťažností odlišným spôsobom. Na vybavenie sťažnosti bol príslušný vedúci orgánu verejnej správy alebo ním poverený zamestnanec. Ak sťažnosť smerovala proti vedúcemu tohto orgánu, vybavoval ju najbližší nadriadený orgán. Ak taký orgán nebol, na vybavenie sťažnosti v oblasti štátnej správy bol príslušný Úrad vlády Slovenskej republiky. Na prešetrenie sťažnosti proti činnosti poslanca obecného zastupiteľstva, starostu obce a hlavného kontrolóra obce bola príslušná komisia zriadená obecným zastupiteľstvom. Na prešetrenie sťažnosti proti činnosti prednostu obecného úradu, náčelníka obecnej polície, veliteľa požiarneho zboru obce alebo iného zamestnanca obce a štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorej je obec zriaďovateľom, bol príslušný starosta obce alebo hlavný kontrolór, ak mu jej prešetrenie zverilo obecné zastupiteľstvo. Podľa tejto právnej úpravy mohlo teda obecné zastupiteľstvo v niektorom vnútornom predpise (spravidla v štatúte obce alebo organizačnom poriadku obecného úradu, príp. v zriaďovateľských listinách organizácii) zveriť hlavnému kontrolórovi obce prešetrovanie sťažností výlučne voči presne vymedzenému okruhu osôb obecnej samosprávy. Napriek uvedenému sa počas účinnosti zákona č. 152/1998 Zb. o sťažnostiach zaužívala nevhodná prax v rámci ktorej starostovia poverovali hlavných kontrolórov obcí prešetrovaním a vybavovaním všetkých typov a foriem sťažností v obci.
Vyššie charakterizovaný vývoj právnej úpravy, ako aj súčasná dikcia zákona o sťažnostiach v kombinácii s dikciou zákona o obecnom zriadení a dlhodobo vžitá nesprávna prax obecných samospráv má za následok pravidelné nastoľovanie otázky, či má a môže hlavný kontrolór obce vybavovať sťažnosti.
Petičné právo
V zmysle Čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky petičné právo sa zaručuje. Každý má právo sám alebo spoločne s inými obracať sa so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej samosprávy. Petícia nesmie vyzývať k porušovaniu ústavy, zákonov a právne záväzných aktov Európskej únie, popieraniu alebo obmedzovaniu osobných, politických alebo iných práv.
Petíciu teda možno podať výlučne vo verejnom záujme, resp. minimálne v skupinovom záujme. V aplikačnej praxi vznikajú v niektorých situáciách problémy pri rozlíšení úzkej hranice medzi petíciami a sťažnosťami. Diverzifikačným kritériom pre odlíšenie petície a sťažnosti totiž nie je počet podávateľov, resp. podporovateľov podania, ale to, či predmet podania je vo verejnom, resp. skupinovom záujme u petícii na strane jednej a individuálnom, resp. súkromnom záujme u sťažností na starne druhej. Z uvedeného vyplýva, že petíciami nie je možné upozorňovať na individuálne problémy a riešiť súkromné záujmy, napr. susedské spory.
Petičné právo je jedným z nástrojov občanov na kontrolu orgánov verejnej správy a presadzovanie verejného záujmu do rozhodovania.
Petíciou možno žiadať či navrhovať množstvo vecí – napr. od zavedenia autobusovej linky, zriadenia pobočky úradu, cez zachovanie existencie školy, až po zmenu právneho predpisu. Petícia môže okrem popisu problému a výhrad k činnosti, či nečinnosti kompetentných orgánov navrhovať konkrétne riešenia. Pod režim petícií však nemožno zahrnúť návrhy, žiadosti alebo protesty smerujúce voči subjektom súkromného typu, napr. adresované obchodným spoločnostiam, občianskym združeniam, či iným právnickým osobám alebo fyzickým osobám súkromného práva, napr. podnikateľom.
Petičné právo ako základné právo zahrnuté do politických práv podľa Čl. 27 Ústavy Slovenskej republikypredstavuje jednu z foriem priamej demokracie a je jedným z konkrétnych prejavov práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo. Petície sú tradičným prostriedkom priameho vyjadrenia vôle ľudu. Petičné právo je jedným z najstarších a najdôstojnejších občianskych a ľudských práv, ktoré aj v minulosti malo v štátnych útvaroch, súčasťou ktorých bolo Slovensko, trvalé tradície. Petičné právo možno charakterizovať ako určitý okruh právnych vzťahov súvisiacich s právom podávať a vybavovať petície, ktoré sú upravené ústavou a zákonom o petičnom práve. Ústavný súd SR o účele petičného práva uviedol: „Petičné právo je súčasťou princípu suverenity občanov, ktorá im umožňuje zúčastňovať sa na správe vecí verejných.“ (PL. ÚS 42/95. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 2. mája 1996. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1996, str. 90.)
Oblasť podávania a vybavovania petícií v súčasnosti z hľadiska prameňov práva na úrovni zákona upravuje najmä zákon č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v z. n. p. (ďalej len „zákon o petičnom práve“), ktorý reguluje predovšetkým režim zhromažďovania podpisov pod petíciu, inštitút petičného výboru, podávanie petícií, náležitosti petície, postup pri prešetrovaní petície a stanovenie lehôt na jej vybavenie. Zákon rieši aj o spory o vecnú príslušnosť na prešetrovanie alebo vybavovanie petície, trovy súvisiace s prešetrovaním petície, poskytovanie súčinnosti a spoluprácu orgánov a osôb pri prešetrovaní a vybavovaní petície. Podľa § 7 ods. 2 zákona o petičnom práve, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, na prijímanie, evidovanie, vybavovanie a na kontrolu vybavovania petícií sa primerane použijú ustanovenia zákona o sťažnostiach ako subsidiárneho právneho predpisu. Spoločenské a právne zmeny, ktoré nastali v spoločnosti od roku 1990 si vyžadovali novelizáciu právnej úpravy, ktorá bola realizovaná zákonom č. 112/2010 Z. z., ktorá nadobudol účinnosť dňa 1. júla 2010.
Právna úprava petícií nachádzajúca sa v zákone o petičnom práve pomerne podrobne upravuje len jednu z možností vykonávania petičného práva, ktorú je potrebné považovať za najširšiu a najvšeobecnejšiu, ktorú štát zaručuje. Z platného právneho poriadku sú však známe aj niektoré iné druhy petícií ako formy vykonávania petičného práva, tzv. osobitne kvalifikované petície. Z uvedeného vyplýva, že právne predpisy v niektorých prípadoch s využitím petičného práva výslovne počítajú.
V podmienkach obecnej samosprávy ide o tieto osobitne kvalifikované petície:
- Petícia za vyhlásenie miestneho referenda
Obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum, ak ide o petíciu skupiny obyvateľov obce aspoň 30 % oprávnených voličov. Petíciu overujú aspoň traja poslanci určení obecným zastupiteľstvom, ktorí nemôžu byť členmi petičného výboru a starosta. Starosta neoveruje petíciu za vyhlásenie miestneho referenda o odvolaní starostu. Ak petícia spĺňa náležitosti ustanovené osobitným zákonom a ak ide o rozdelenie obce, aj podmienky rozdelenia obce, obecné zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum tak, aby sa uskutočnilo do 90 dní od doručenia petície obci.
- Petície na voľbu nezávislých kandidátov do samospráv obcí
Pri voľbách do orgánov miestnych samospráv môžu predkladať kandidátne listiny tak politické strany, ako aj nezávislí kandidáti. Nezávislí kandidáti však musia predložiť aj petíciu s podpismi voličov podporujúcich ich účasť na voľbách, pričom počet podpisov závisí od veľkosti obce (je uvedený v prílohe k zákonu č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v. z. p.).
Všeobecným trendom pokiaľ ide o zákonnú úpravu inštitútu petícií je zjednodušovanie formálnych podmienok, ktoré musí petícia spĺňať a posilňovanie záväzku prerokovať petíciu zo strany príslušného orgánu. Povinnosťou orgánu je teda zaoberať sa petíciami zákonom stanoveným spôsobom, nie však im v každom prípade vyhovieť.
