Nájomná zmluva na 99 rokov

V aplikačnej praxi obcí sa pomerne často stretávame s uzatvorením nájomných zmlúv na dobu určitú, avšak na veľmi dlhú dobu presahujúcu štandardnú dĺžku ľudského života, najčastejšie na 99 rokov. Cieľom uzatvárania nájomných zmlúv na dobu určitú, avšak na veľmi dlhú dobu, je spravidla snaha vyhnúť sa voľnejšiemu právnemu režimu nájomných zmlúv na dobu neurčitú. Nájomné zmluvy na dobu neurčitú je možné ukončiť podľa zákona oveľa jednoduchšie ako nájomné zmluvy na dobu určitú. Uzatvorením nájomnej zmluvy na dobu určitú, ale na veľmi dlhý čas preto môže byť obchádzanie zákonnej úpravy a zakrývanie iného právneho vzťahu. Tento prístup je nebezpečný najmä u obcí ako verejnoprávnych subjektov, ak prenajímajú majetok obce, ktorý podlieha zvýšenej právnej ochrane. Súdna prax i odborná literatúra museli preto reagovať na také konanie zmluvných strán, ktorých cieľom je obchádzať zákonnú úpravu. predložený príspevok poukazuje na základné pravidlá, akými sa nájomné zmluvy na 99 rokov (alebo inú nepremerane dlhú dobu) riadia.

Škody na cintoríne, pohrebisku a príslušenstve hrobu

Na obce ako správcov pohrebiska sa častokrát obracajú pozostalí s nárokmi na náhradu škody spôsobenej najčastejšie vis maior (vyššou mocou, prírodnými živlami – víchricou a popadanými stromami) na ich majetku – na pomníkoch, hrobkách a na príslušenstve hrobu. Príspevok analyzuje povinnosti prevádzkovateľa pohrebiska vo veci zodpovednosti za náhradu škody na týchto veciach pozostalých. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu spôsobenú vis maior treba vyriešiť viacero parciálnych otázok, najmä: Čo je predmetom nájomnej zmluvy medzi obcou, ako správcom a prevádzkovateľom cintorína a obyvateľmi obce, ako nájomcami hrobových miest ?“ „Kto zavinil spôsobenú škodu ?“ „Je rozdiel medzi pojmom hrobové miesto a príslušenstvo hrobu?“

Námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi

Obce si v mnohých prípadoch svoje práva zo súkromnoprávnych vzťahov, napríklad nájmu z nájomných zmlúv, úrokov z omeškania zo zmlúv dielo, škody, bezdôvodného obohatenia a pod. neuplatňujú včas. Platí pritom stará rímska zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv, a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. mnohé majetkové práva obce sa teda uplynutím zákonných lehôt premlčia a stávajú sa tak nedobytnými. Inštitút premlčania je prejavom princípu právnej istoty v súkromnoprávnych vzťahoch. U mnohých dlžníkov je však námietka premlčania jedinou procesnou obranou. Namieste je preto úvaha, či v extrémne výnimočných prípadoch nemôže byť vznesenie námietky premlčania dlžníkom v rozpore s dobrými mravmi. Príspevok vysvetľuje túto pomerne neprebádanú problematiku.