Bulletín » Kontrola obce verejnosťou

Publikované , doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates

V zmysle § 4 ods. 3 písm. e) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v z. n. p. (ďalej len “zákon o obecnom zriadení“) je obec pri výkone samosprávy povinná utvárať celkový účinný systém kontroly a vytvárať vhodné organizačné, finančné, personálne a materiálne podmienky na jeho nezávislý výkon. Takto vybudovaný štandardný vnútorný kontrolný systém v samospráve vhodne dopĺňajú právne inštitúty, ktoré majú svojím zameraním prispieť k ďalšiemu zvýšeniu miery kontroly v slovenskej samospráve. Ide predovšetkým o inštitúty, ktoré umožňujú vo forme rôznych prejavov priamej demokracie obyvateľom samosprávnych celkov aj ľubovoľným iným fyzickým a právnickým osobám podieľať sa na kontrole v obciach. Fenomén priamej demokracie je prejavom ústavného práva podieľať sa na správe vecí verejných priamo.

K takto charakterizovaným právnym nástrojom spoločenskej kontroly samosprávy patria najmä:

  1. režim povinného hromadného zverejňovania informácií a sprístupňovania informácií na žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácii) v z. n. p.,
  2. režim sťažností podľazákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v z. n. p. a
  3. režim petícií podľazákon č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v z. n. p.

 

Slobodný prístup k informáciám

Najvýznamnejším právnym predpisom, ktorý v súčasnosti upravuje v slovenskom právnom poriadku inštitút spoločenskej kontroly verejnej správy je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácii) v z. n. p. (ďalej len „zákon o slobode informácií“). Právna úprava spoločenskej kontroly verejnej správy sa v našom právnom poriadku po spoločenských zmenách v r. 1989 presadzovala len veľmi dlho a ťažko – od vyčlenenia petícií z vládnej vyhlášky č. 150/1958 Ú. v. o vybavovaní sťažností, oznámení a podnetov pracujúcich v roku 1990, cez proces schvaľovania zákona o sťažnostiach od roku 1992 do roku 1998 (Pozn. autora: v roku 1998 bol schválený prvý zákon o sťažnostiach publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 152/1998 Z. z.), až po režim podnetov smerujúcich k získavaniu informácií v roku 2000.

Po nasledujúcom legislatívnom vývoji, ktorý nastúpil po účinnosti zákona o slobode informácií od 1. januára 2001 sa inštitút slobodného prístupu k informáciám stal nepochybne najdôležitejšou formou kontroly verejnej správy zo strany verejnosti.

Otázka „dobrej správy“ či jej princípov je totiž horúcou témou na národnej, ale aj európskej úrovni. Zásada transparentnosti je zakotvená v Čl. 1 a Čl. 10 Zmluvy o Európskej únii, ako aj v Čl. 15 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Transparentné nakladanie s verejnými prostriedkami je možné považovať za súčasť princípu otvorenosti, transparentnosti, ako aj súčasť práva na prístup k informáciám ako základných princípov dobrej správy. Podľa Čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.sú zdrojom všetkej štátnej moci občania. Občania musia byť dobre zoznámení so systémom fungovania zložiek verejnej moci, aby boli schopní posúdiť, či je verejná moc vykonávaná lege artis (podľa zákona). Z ústavného princípu, v zmysle ktorého všetka štátna moc pochádza od občanov, možno vyvodzovať, že štát má byť vo vzťahu k svojim občanom otvorený. Občan musí mať k dispozícii všetky relevantné informácie, ktoré má štát k dispozícii a štát nemôže nič zatajovať, pretože by to bolo popretím legitimity demokratického právneho štátu.

Aj podľa názoru vyjadreného v bode 68 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2010 v spojených veciach C – 92/09 a C–93/09 „zásada transparentnosti umožňuje občanom tesnejšie sa zapájať do rozhodovacieho procesu a zaručuje, že v demokratickom systéme sa administratíva stáva legitímnejšou, efektívnejšou a zodpovednejšou voči občanovi....“ Legislatívny vývoj slobodného prístupu k informáciám uskutočnený jednotlivými novelizáciami zákona o slobode informácií postupne reflektoval na filozofiu a zásady transparentnosti života v demokratickej spoločnosti.

Zákon o slobode informácií rozlišuje dva právne režimy slobodného prístupu k informáciám:

  1. hromadné zverejňovanie informácií – povinné na základe zákona voči neobmedzenému a neznámemu okruhu subjektov a
  2. individuálne sprístupňovanie informácii na žiadosť – povinné na základe žiadosti voči konkrétnemu žiadateľovi,

pričom samotný zákon o slobode informácií obsahuje

  • hmotnoprávnu časť – upravuje podmienky práva a povinné osoby a
  • procesnoprávnu časť – upravuje postup pri podávaní a vybavovaní žiadostí o sprístupnenie informácie.

Podľa Dôvodovej správy k návrhu zákona o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácii) zákon o slobode informácií vo vzťahu k špeciálnym právnym úpravám sprístupňovania informácií charakter zákona všeobecného, ktorý sa aplikuje len vtedy, keď neexistuje špeciálna právna úprava. V prípade konkrétnej žiadosti o sprístupnenie informácie je však na povinnej osobe, aby preukázala existenciu a aplikovateľnosť osobitnej právnej úpravy.

V zmysle zákona o slobode informácií sú oba právne režimy slobodného prístupu k informáciám postavené na rozdielnej východiskovej filozofii.

V prípade režimu hromadného zverejňovania informácií je totiž povinná osoba podľa § 2 tohto zákona o slobode informácií, t. j. aj obec, obcou zriadené rozpočtové a príspevkové organizácia a obcou založené obchodné spoločnosti povinné zverejňovať priamo zo zákona len pozitívne a taxatívne vypočítané informácie.

Naopak, v prípade individuálneho sprístupňovania informácií na žiadosť, je povinná osoba povinná sprístupniť všetky informácie, ktoré má k dispozícii s výnimkou tých, ktoré zákon o slobode informácií, prípadne osobitný predpis negatívne vylučuje.

Zákon o slobode informácií sa od okamihu svojho vzniku stal síce najvýznamnejším nástrojom zmeny od konzervatívneho fungovania verejnej správy k jej otvorenému fungovaniu, avšak v praxi so sebou priniesol mnohé aplikačné problémy, ktoré si vynútili potrebu novelizácií tohto právneho predpisu. Početné a zásadné novelizácie zákona o slobode informácií sa uskutočnili predovšetkým v rokoch 2010 a 2011, kedy sa zákon o slobode informácií zmenil celkom 6-krát, pričom tieto zmeny vyvolali rozsiahlu, tak odbornú, ako aj širšiu spoločenskú diskusiu.

Táto diskusia sa týkala predovšetkým efektívnosti zverejňovania čoraz väčšieho rozsahu informácií na internete, a to predovšetkým novo zavedenej povinnosti zverejňovania zmlúv, faktúr a povinne zverejňovaných zmlúv na webovom sídle povinných osôb. Neuralgickou sa stala otázka, do akej miery je tlak na čoraz väčší rozsah povinne zverejňovaných údajov ešte účinný, a naopak, v akej situácii je už zverejňovanie informácií kontraproduktívne, t. j. stáva sa neefektívnou byrokraciou a spôsobuje stratu prehľadnosti zverejnených dôležitých informácií v množstve nepodstatných informácií, čím sa zverejňovanie navyše stáva neúčinným.

Vo vzťahu k praktickej činnosti obecných samospráv sa negatívne odrazili najmä tri zásadné zmeny režimu povinného zverejňovania zmlúv, faktúr a objednávok na webových sídlach obcí v období jedného roka, t. j. od účinnosti novely uverejnenej pod č. 546/2010 Z. z. (z 1. januára 2011) až po účinnosť novely uverejnenej pod č. 382/2011 Z. z. (z 1. januára 2012). Vykonané zmeny sa týkali zavedenia povinnosti, opakovanej zmeny rozsahu a formy zverejňovania zmlúv, faktúr a objednávok na internete obcami. Táto nekoncepčnosť v prístupe zákonodarcu k zmenám právnej úpravy v praxi prispela k právnej neistote a chaotickému konaniu miestnych samospráv pri zverejňovaní informácií na ich webových sídlach.

V rovine de lege ferenda (právnych úvah) musíme pristúpiť kriticky aj k snahe zákonodarcu v uplynulom období novelizovať výlučne režim hromadného zverejňovania informácií, pričom zákonodarca opomenul pristúpiť k nevyhnutne potrebnej zmene individuálneho sprístupňovania informácií na žiadosť.

Podľa môjho názoru režim individuálneho sprístupňovania informácií na žiadosť je v súčasnosti zastaraný a potrebuje komplexnú novelizáciu, ktorej realizácia však bola a stále je mimo záujmu zákonodarcu.

Doterajšie nesprávne nastavenie inštitútu individuálneho sprístupňovania informácií na žiadosť totiž spôsobuje a v praxi reálne častokrát vedie k dvom protichodným extrémom:

Máte záujem o právne poradenstvo? Naša advokátska kancelária sa špecializuje na rôzne oblasti práva. Napíšte nám a spoločne nájdeme riešenie.

Mám záujem o spoluprácu