Článok sa venuje legálnemu zakotveniu diskriminácie v pracovnom prostredí a analyzuje formy diskriminácie na pracovisku. Poukazuje na rozdiely pojmov „diskriminácia“ a „šikanovanie“, ktoré však spôsobujú rovnaké následky. V tomto kontexte objasňuje pojmy mobbing a bossing.  Kladie dôraz na  rozhodovaciu činnosť súdov. Záverom objasňuje právne prostriedky ochrany proti diskriminácii na pracovisku, ktoré majú zamestnanci k dispozícií v súvislosti s účinným bránením svojich práv.

Diskriminácia ako spoločenský a právny fenomén

Diskriminácia ako patologický spoločenský fenomén je v súčasnosti natoľko rozšíreným, aktuálnym a neustále diskutovaným javom, že bolo nevyhnutné zakotviť právny rámec regulujúci diskrimináciu prostredníctvom samostatného právneho predpisu. Týmto právnym predpisom sa stal zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Základné východisko zásady rovnakého zaobchádzania je však zakotvené už v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava SR“), konkrétne v článku 12 ods. 1: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.“ Toto generálne pravidlo sa vzťahuje na všetky sféry pôsobenia človeka v akomkoľvek sociálnom spoločenstve, a jeho konkretizácia postupne presahuje do jednotlivých  čiastkových oblastí a odvetví fungovania spoločnosti a práva.

Okrem Ústavy SR ako najvyššieho zákonu štátu a antidiskriminačného zákona, nachádza zásada rovnakého zaobchádzania svoje vyjadrenie aj v rámci jednotlivých ustanovení právnych predpisov, upravujúcich konkrétne okruhy právnych vzťahov, napr. v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce.

Vo vzťahu k pracovnoprávnej oblasti je základný rámec rovnakého zaobchádzania, resp. zákazu diskriminácie súčasťou článku 36 Ústavy SR, podľa ktorého „Zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky“.

Zásada rovnakého zaobchádzania ako jedna z nosných zásad demokratickej spoločnosti je v rámci pracovnoprávnej sféry dôležitou súčasťou každého pracovného vzťahu, s výraznými účinkami na celkovú výkonnosť a produktivitu práce. Právna úprava diskriminácie poskytuje kvalitný základ pre účinné bránenie práv zamestnancov. Podoby diskriminácie na pracovisku sú však v neustálom pohybe. Diskriminácia na pracovisku sa vyskytuje v rôznych formách a je rôznej intenzity, niekedy sa realizuje vo výraznej miere, inokedy skrytým spôsobom. Preto je potrebné neustále dozerať a dbať na rovnaký prístup k zamestnancom a postupne zdokonaľovať právnu úpravu v oblasti diskriminácie.

Antidiskriminačný zákon tvorí jeden z nosných pilierov  boja  proti diskriminácii. Zameriava sa najmä na oblasť sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovaní tovarov a služieb, vzdelávania, pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov vo vzťahu ku ktorým prísne dbá na dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania. Rovnako stanovuje i princípy a postupy právnej ochrany v súvislosti s porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania.

V oblasti pracovnoprávnych vzťahov je zákaz diskriminácie zaradený medzi základné zásady Zákonníka práce, ktoré predstavujú platformu pre dodržiavanie rovnoprávnosti počas celého trvania pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca u zamestnávateľa. Dôrazná implementácia zákazu diskriminácie je výrazom vývoja prosociálne orientovanej a výrazne zamestnanecky protektatívnej politiky Európskej únie, ktorá prostredníctvom zakotvenia obdobných právnych požiadaviek pracuje na budovaní jednotného európskeho trhu, demokratizácií spoločnosti a právnosti štátov.